SARMALE
Je to vlastne naša plnená kapusta. Samozrejme, receptúra sa mierne líši od regiónu k regiónu, od dverí k dverám....vlastne tak ako u nás. Väčšinou sa podáva s mamaligou (kukuričná kaša, ktorá nahrádza zemiaky, prípadne iné prílohy). Čo ma však prekvapilo je, že sarmale sa zvykne robiť nie len ako plnená kapusta, ale aj ako plnené hroznové listy. Je to síce zvonku trošku zelené, ale je to taktiež veľmi chutné.
ţuică (čítaj "cvika")
Nuž, tak to je vlastne takmer ako naša slivovica...V tradičných rumunských reštauráciách si môžete objednať aj varenú tuicu (ţuică fiert), ktorá sa okorení, ochutí (neviem čím všetkým, ale je to super) podobne ako varené víno. Je to fakt pochúťka.
Coliva
Spomienkový koláčový puding pre pozostalých ... podáva sa na kar, 40 dní po pohrebe a potom každé tri mesiace až do prvého výročia úmrtia (alebo pohrebu).
obsahuje: krúpy (alebo pšeničné klíčky), ktoré sa nechajú napučať vo vode, potom sa uvaria v sladkej vode, pridajú sa orechy a dochuti sa (napr. rumovou aromou)... na povrchu sa ozdobí cukríkmi a čokoládou (väčšinou v tvare kríža).
Poale´n brau
Koláč pochádzajúci z moldavského regiónu Rumunska. Je to kysnutý koláč plnený tvarohom a slaným syrom (teda tieto dva druhy syra sú zmiešané). Napriek zvláštnej chuti slaného a sladkého zároveň je to výborná pochúťka. Postup prípravy tohto koláča som zverejnila už dávnejšie aj s fotodokumentáciou.
Mamaliga
Nuž, tak to je prosím pekne kukuričná kaša. Taká, ako ju zvykneme robiť aj u nás. Nám ju mamka zvyčajne podávala na spôsob krupice - teda s cukrom a poliatu roztopeným maslom. Tu mamaliga nahrádza prílohu k jedlu. Teda plne nahrádza zemiaky, ryžu alebo chlieb.
Ciorba (čítaj "čorba") versus supa
Nuž, obe výrazy patria polievke. Rozdiel je v tom, že ciorba je druh polievky na kyslo...teda akákoľvek polievka, kde sa pridáva aspoň kúsok octu (teda aspoň tak mi to bolo vysvetlené). Zatiaľ všetky polievky čo som chutnala boli výborné. Najviac mi však lahodí ciorba de pui a la Greco (teda kuracia čorba na grécky spôsob). Je to biele, s kúskami kuracieho mäsa a drobne nakrájanou zeleninou a kôprom. Mňam ;).
Chlieb
Vynikajúci. A rumuni ho vedia patrične oceniť. Jedia ho totiž takmer ku každému jedlu (niekedy aj k rezňu s hranolkami).
Placinta cu brinza
Moze byt nieco slane a sladke zaroven?
Je to v podstate tvarohový koláč, ktorý ale neobsahuje len tvaroh... buď sú v ňom zmiešané dva druhy syra (slaný a sladký syr), alebo je slaný syr zmiešaný z cukrom. Každopádne, keď ho ochutnáte nenechajte sa zmiasť. Vaše chuťové kanáliky Vás neklamú... je slaný aj sladký ;)A nenechajte sa zmiasť brinzou (to je rumunský názov pre bryndzu) - nebojte sa, ich brinza nie je úplne ako naša bryndza, pre nich je to myslím všeobecné pomenovanie pre jeden druh syrov.
Cozonac
Je to tradičný sladý koláč z kysnutého cesta, s jemnou kakaovou plnkou, hrozienkami a kúskami želé.....V Rumunsku a Bulharsku sa tradične pripravuje na veľké Sviatky, teda počas Vianoc a Veľkej noci. Nie je však problém kúpiť ho v pekárni aj vo všedný deň.
Pomelo
Nuž, to nie je typicky rumunské...vlastne ani neviem kde to rastie. Je to totiž ovocie a nikdy predtým som ho nikde nevidela. Na prvý pohľad vyzerá ako nafúknutý grefruit....je to obrovský citrusový plod. A viete čo? Je fakt skvelý...mňam. Budem sa musieť poobzerať, či niečo také nenájdem aj na Slovensku.
sobota, marca 22, 2008
štvrtok, marca 06, 2008
Rumunské zápisky /17. Martisor
Martisor je tradičný spôsob oslavy príchodu jari v Rumunsku, Bulharsku a Moldavsku.
Celý tento sviatok sa teda prejavuje ako oslava jari. A to veľmi pekným spôsobom. Proste je to ako predoslava medzinárodného dňa žien, ktorý sa v tejto krajine berie fakt vážne. (Dokonca máme veľkú firemnú párty, ktorú usporadúva sám prefekt na počesť žien...mužom vstup zakázaný ;)).
Ale späť k Martisoru. V podstate ženy sú v tento deň obdarúvavané nielen kvetmi (ktoré nie sú povinné) ale hlavne špeciálnymi martisormi. Teda maličkými talizmanikmi na červeno-bielej šnúrke, ktoré každá žena má nosiť asi 10 dní (väčšinou pripnuté na oblečení).
Toto je starý zvyk a pôvodne bol určený ako pre ženy, tak aj pre mužov. Hovorilo sa, že ten, kto nosí červeno-biely motúzik bude počas nasledovného roka silný a zdravý.
Ja som dostala as 4 takéto Martisory, z ktorých 2 poctivo nosím na ruke a zvyšné som si zavesila na batoh. To som ale ešte na tom dobre. Maike, ktorá pracuje ako učiteľka na strednej škole ich totiž od svojich študentov "vyfasovala" asi 40... mali by ste vidieť jej batoh, hehe. Nuž, je pekné byť učiteľkou.
Každopádne, začínam si uvedomovať, že ženy majú fakt viac sviatkov ako muži, teda aspoň v rumunsku určite. V piatok (teda pred 1. marcom) všetky ženy dostali kvety (od prefekta) a pol dňa voľno. Týždeň na to, teda na MDŽ prefekt organizuje párty v jednom z hotelov v Mamaii, ktorá sa začína o jednej. Teda, opäť pol dňa voľno a k tomu jedlo zadarmo...
A že ženy sú diskriminované ;).
Celý tento sviatok sa teda prejavuje ako oslava jari. A to veľmi pekným spôsobom. Proste je to ako predoslava medzinárodného dňa žien, ktorý sa v tejto krajine berie fakt vážne. (Dokonca máme veľkú firemnú párty, ktorú usporadúva sám prefekt na počesť žien...mužom vstup zakázaný ;)).
Ale späť k Martisoru. V podstate ženy sú v tento deň obdarúvavané nielen kvetmi (ktoré nie sú povinné) ale hlavne špeciálnymi martisormi. Teda maličkými talizmanikmi na červeno-bielej šnúrke, ktoré každá žena má nosiť asi 10 dní (väčšinou pripnuté na oblečení).
Toto je starý zvyk a pôvodne bol určený ako pre ženy, tak aj pre mužov. Hovorilo sa, že ten, kto nosí červeno-biely motúzik bude počas nasledovného roka silný a zdravý.
Ja som dostala as 4 takéto Martisory, z ktorých 2 poctivo nosím na ruke a zvyšné som si zavesila na batoh. To som ale ešte na tom dobre. Maike, ktorá pracuje ako učiteľka na strednej škole ich totiž od svojich študentov "vyfasovala" asi 40... mali by ste vidieť jej batoh, hehe. Nuž, je pekné byť učiteľkou.
Každopádne, začínam si uvedomovať, že ženy majú fakt viac sviatkov ako muži, teda aspoň v rumunsku určite. V piatok (teda pred 1. marcom) všetky ženy dostali kvety (od prefekta) a pol dňa voľno. Týždeň na to, teda na MDŽ prefekt organizuje párty v jednom z hotelov v Mamaii, ktorá sa začína o jednej. Teda, opäť pol dňa voľno a k tomu jedlo zadarmo...
A že ženy sú diskriminované ;).
Rumunské zápisky / 16. Príbehy o Vladovi Draculovi
O Vladovi Draculovi sa traduje niekoľko príbehov, ktoré súvisia s jeho spravodlivosťou, krutosťou a politikou.
Takmer každá literatúra o ňom obsahuje aspoň niekoľko z nich:
(tento článok je pôvodne publikovaný tuto: http://www.donlinke.com/drakula/vlad.htm. Ja som ho len preložila).
Zlatý pohár
Vlad Dracula bol povestný vo svojej krajine tým, že poriadok a čstnosť vyžadoval riadne divokými a krutými metódami.
Zlodeji sa len zriedka odvážili praktizovať ich "remeslo" na jeho území, keďže vedeli, že na každého, koho dolapí, čaká kôl. Aby Vlad ukázal, ako dobre jeho zákony a jeho vôľa fungujú, nechal pri verejnej studni zlatý pohár. Ktokoľvek chcel, mohol sa z neho napiť, avšak nikto ho nesmel odniesť. A ani neodniesol.
Upálenie chorých a chudobných
Vlad Dracula bol znepokojený tým, že nie všetci poddaní jeho poddaní pracujú a neprispievajú tak k všeobecnému prospechu a blahobytu. Raz sa zmienil, že počet chudobných, tulákov, žobrákov a mrzákov v jeho krajine je príliš vysoký. Následne na to pozval všetkých chudákov a chorých z Valašska do Tirgovista na veľkú hostinu tvrdiac, že v jeho krajine nikto nesmie byť hladný. Keď chudáci a mrzáci prišli do mesta, usadili ich vo veľkej sieni, kde na nich čakala skvostná hostina. Hostia jedli a pili do neskorého večera. Potom sa objavil sám Vlad a opýtal sa ich: "Čo by ste si ešte priali? Chcete byť bez starostí, bez pocitu že Vám niečo na tomto svete chýba?" Keď všetci odpovedali pozitívne, Vlad prikázal zadebniť sieň a zapáliť ju. Nikto neunikol plameňom. Vlad vysvetlil svoje počíňanie svojim bojarom prehlásením, že to urobil preto, "aby tí ľudia už neboli príťažou pre ostatných ľudí, a aby nikto v mojej krajine nebol chudákom".
Zahraniční vyslanci
Aj keď verzie interpretácie príbehu v Nemeckých a Ruských materiáloch sa rôznia, v nasledovnom spolu súhlasia: Dvaja vyslanci z cudzej krajiny navštívili Vladov dvor v Tirgovisti. Keď boli v prítomnosti kniežaťa, odmietli si zložiť svoje klobúky. Vlad dal príkaz vyslancom klobúky k hlave priklincovať, aby si ich tak už nemuseli skladať pred nikým.
Cudzí kupec
Raz nechal kupec svoje peniaze cez noc vonku v presvedčení,že budú vďaka Draculovým metódam v bezpečí. Ibaže niekto mu ich ukradol. Išiel sa teda sťažovať k Ţepeşovi, ktorý okamžite vyhlásil, že peniaze musia byť vrátené, lebo zničí mesto. V noci potom potajomky kupcovi peniaze vrátil a pridal jednu mincu naviac. Ráno si kupec spočítal peniaze, povedal o tom Ţepeşovi a spomenul, že má mincu naviac. Dracula odvetil, že zlodej bol chytený a bude nabodnutý na kôl. A kupec že má veľké šťatie, pretože pokiaľ by mincu naviac zamlčal a nepriznal, skončil by na kole tiež.
Lenivá žena
Vlad raz zbadal muža ako pracuje na poli a všimol si na ňom, že mal oblečenú košeľu, ktorá sa mu zdala byť krátka. Knieža zastavil a žiadal si vidieť roľníkovu manželku. Keď k nemu ženu predviedli, opýtal sa jej, ako trávi svoje dni. Úbohá vydesená žena vyhlásila, že dni trávi praním, pečením a šitím. Knieža na to ukázal na manželovu krátku košeľu ako dôkaz jej lenivosti a nečestnosti a prikázal ju nabodnúť na kôl, aj napriek protestom jej manžela, ktorý bol so svojou ženou spokojný. Vlad potom prikázal inej žene vydať sa za tohto roľníka. Varoval ju však, že ak nebude ťažko pracovať, čaká ju rovnaký osud ako jej predchodkyňu.
Šľachtic s citlivým čuchom
Na deň sv. Bartolomeja v roku 1459, Vlad Dracula prikázal nabodnúť na koly tridstať tisíc obchodníkov a šľachticov z Transylvánskeho mesta Brašov. Aby si lepšie vychutnal prevedenie svojho príkazu, knieža rozkázal na tom istom mieste prestrieť sebe a svojim bojarom na stôl aby si tak mohol spolu s bojarmi vychutnávať hostinu medzi "lesom kolov". Počas večere Vlad zbadal, že jeden z jeho bojarov si zapcháva nos aby zmiernil otrasný zápach zrážajúcej sa krvi a vnútorností. Vlad teda prikázal napichnúť citlivého šľachtica na kôl, ktorý bude vyšší ako ostatné, aby sa tak vyhol všetkému tomu zápachu.
Draculova milenka
Vlad Dracula mal raz milenku, ktorá žila v jednom z domov v zapadnutej ulici v Tirgovisti. Táto žena zjavne milovala byť kniežaťovým rozptýlením a horlivo ho túžila potešiť. Vlad bol často náladový a v depresiách a žena sa všelijak snažila uľahčiť bremeno svojho milovaného. Raz, keď bol v depresii, žena sa mu odvážila povedať lož, že je v druhom stave. Vlad dal okamžite ženu vyšetriť. Keď zistil, že žena klamala, Vlad vzal nôž a rozrezal milenku od lona až po hruď. Takto ju nechal zomrieť v agónii.
Poľský šľachtic
Benedict de Boithor, poľský šľachtic v službách uhorského kráľa v septembri v roku 1458 navštívil Vlada Draculu v Tirgovisti. V jeden večer počas večere Vlad dal doniesť pozlátenú kopiju a zabodol ju priamo pred kráľovského posla. Vlad sa potom opýtal Poliaka, či vie, prečo kopiju uložil pred neho. Benedict odpovedal,že sa domnieva, že niektorý bojar sa previnil voči knieťaťu a tak Vlad ho mal v úmysle "poctiť". Vlad odpovedal, že toto gesto s kopijou bolo vlastne na počesť vznešeného poľského hosťa. Na to Poliak povedal, že keby bol urobil niečo, čo by si zaslúžilo smrť nech Vlad koná ako uzná za vhodné. Vlad Dracula bol veľmi potešený touto odpoveďou a zahrnul posla darmi. Zároveň prehlásil, že keby bol odpovedal čokoľvek iné, okamžite by ho dal nabodnúť na kôl.
Dvaja mnísi
V rozprávaní tohto príbehu sú určité nezhody. Niektoré zdroje spolu súhlasia, avšak len v podstate príbehu. Dvaja mnísi z cudzej krajiny prišli navštíviť Vlada Draculu v jeho paláci v Tirgovisti. Vlad zvedavý na reakciu dochuvných, ukazál im rady nabodnutých kolov na dvore. Keď sa ich opýtal na názor, prvý mních odpovedal:"Ty si
určený Bohom na trestanie hriešnikov". Druhý mních cítil morálnu povinnosť a odvážil sa odsúdiť krutosť kniežaťa. Tu sa príbehy začínajú rôzniť. Podľa verzií vyskytujúcich sa v nemeckých knihách, Vlad odmenil mnícha - pätolízača a dal nabodnúť úprimného. Vo verzii nájdenej v Ruských knihách a v Rumunských príbehoch z rozprávania, Vlad odmenil úprimného mnícha pre jeho poctivosť a odvahu a dal nabodnúť pätolízača pre jeho nečestnosť.
Takmer každá literatúra o ňom obsahuje aspoň niekoľko z nich:
(tento článok je pôvodne publikovaný tuto: http://www.donlinke.com/drakula/vlad.htm. Ja som ho len preložila).
Zlatý pohár
Vlad Dracula bol povestný vo svojej krajine tým, že poriadok a čstnosť vyžadoval riadne divokými a krutými metódami.
Zlodeji sa len zriedka odvážili praktizovať ich "remeslo" na jeho území, keďže vedeli, že na každého, koho dolapí, čaká kôl. Aby Vlad ukázal, ako dobre jeho zákony a jeho vôľa fungujú, nechal pri verejnej studni zlatý pohár. Ktokoľvek chcel, mohol sa z neho napiť, avšak nikto ho nesmel odniesť. A ani neodniesol.
Upálenie chorých a chudobných
Vlad Dracula bol znepokojený tým, že nie všetci poddaní jeho poddaní pracujú a neprispievajú tak k všeobecnému prospechu a blahobytu. Raz sa zmienil, že počet chudobných, tulákov, žobrákov a mrzákov v jeho krajine je príliš vysoký. Následne na to pozval všetkých chudákov a chorých z Valašska do Tirgovista na veľkú hostinu tvrdiac, že v jeho krajine nikto nesmie byť hladný. Keď chudáci a mrzáci prišli do mesta, usadili ich vo veľkej sieni, kde na nich čakala skvostná hostina. Hostia jedli a pili do neskorého večera. Potom sa objavil sám Vlad a opýtal sa ich: "Čo by ste si ešte priali? Chcete byť bez starostí, bez pocitu že Vám niečo na tomto svete chýba?" Keď všetci odpovedali pozitívne, Vlad prikázal zadebniť sieň a zapáliť ju. Nikto neunikol plameňom. Vlad vysvetlil svoje počíňanie svojim bojarom prehlásením, že to urobil preto, "aby tí ľudia už neboli príťažou pre ostatných ľudí, a aby nikto v mojej krajine nebol chudákom".
Zahraniční vyslanci
Aj keď verzie interpretácie príbehu v Nemeckých a Ruských materiáloch sa rôznia, v nasledovnom spolu súhlasia: Dvaja vyslanci z cudzej krajiny navštívili Vladov dvor v Tirgovisti. Keď boli v prítomnosti kniežaťa, odmietli si zložiť svoje klobúky. Vlad dal príkaz vyslancom klobúky k hlave priklincovať, aby si ich tak už nemuseli skladať pred nikým.
Cudzí kupec
Raz nechal kupec svoje peniaze cez noc vonku v presvedčení,že budú vďaka Draculovým metódam v bezpečí. Ibaže niekto mu ich ukradol. Išiel sa teda sťažovať k Ţepeşovi, ktorý okamžite vyhlásil, že peniaze musia byť vrátené, lebo zničí mesto. V noci potom potajomky kupcovi peniaze vrátil a pridal jednu mincu naviac. Ráno si kupec spočítal peniaze, povedal o tom Ţepeşovi a spomenul, že má mincu naviac. Dracula odvetil, že zlodej bol chytený a bude nabodnutý na kôl. A kupec že má veľké šťatie, pretože pokiaľ by mincu naviac zamlčal a nepriznal, skončil by na kole tiež.
Lenivá žena
Vlad raz zbadal muža ako pracuje na poli a všimol si na ňom, že mal oblečenú košeľu, ktorá sa mu zdala byť krátka. Knieža zastavil a žiadal si vidieť roľníkovu manželku. Keď k nemu ženu predviedli, opýtal sa jej, ako trávi svoje dni. Úbohá vydesená žena vyhlásila, že dni trávi praním, pečením a šitím. Knieža na to ukázal na manželovu krátku košeľu ako dôkaz jej lenivosti a nečestnosti a prikázal ju nabodnúť na kôl, aj napriek protestom jej manžela, ktorý bol so svojou ženou spokojný. Vlad potom prikázal inej žene vydať sa za tohto roľníka. Varoval ju však, že ak nebude ťažko pracovať, čaká ju rovnaký osud ako jej predchodkyňu.
Šľachtic s citlivým čuchom
Na deň sv. Bartolomeja v roku 1459, Vlad Dracula prikázal nabodnúť na koly tridstať tisíc obchodníkov a šľachticov z Transylvánskeho mesta Brašov. Aby si lepšie vychutnal prevedenie svojho príkazu, knieža rozkázal na tom istom mieste prestrieť sebe a svojim bojarom na stôl aby si tak mohol spolu s bojarmi vychutnávať hostinu medzi "lesom kolov". Počas večere Vlad zbadal, že jeden z jeho bojarov si zapcháva nos aby zmiernil otrasný zápach zrážajúcej sa krvi a vnútorností. Vlad teda prikázal napichnúť citlivého šľachtica na kôl, ktorý bude vyšší ako ostatné, aby sa tak vyhol všetkému tomu zápachu.
Draculova milenka
Vlad Dracula mal raz milenku, ktorá žila v jednom z domov v zapadnutej ulici v Tirgovisti. Táto žena zjavne milovala byť kniežaťovým rozptýlením a horlivo ho túžila potešiť. Vlad bol často náladový a v depresiách a žena sa všelijak snažila uľahčiť bremeno svojho milovaného. Raz, keď bol v depresii, žena sa mu odvážila povedať lož, že je v druhom stave. Vlad dal okamžite ženu vyšetriť. Keď zistil, že žena klamala, Vlad vzal nôž a rozrezal milenku od lona až po hruď. Takto ju nechal zomrieť v agónii.
Poľský šľachtic
Benedict de Boithor, poľský šľachtic v službách uhorského kráľa v septembri v roku 1458 navštívil Vlada Draculu v Tirgovisti. V jeden večer počas večere Vlad dal doniesť pozlátenú kopiju a zabodol ju priamo pred kráľovského posla. Vlad sa potom opýtal Poliaka, či vie, prečo kopiju uložil pred neho. Benedict odpovedal,že sa domnieva, že niektorý bojar sa previnil voči knieťaťu a tak Vlad ho mal v úmysle "poctiť". Vlad odpovedal, že toto gesto s kopijou bolo vlastne na počesť vznešeného poľského hosťa. Na to Poliak povedal, že keby bol urobil niečo, čo by si zaslúžilo smrť nech Vlad koná ako uzná za vhodné. Vlad Dracula bol veľmi potešený touto odpoveďou a zahrnul posla darmi. Zároveň prehlásil, že keby bol odpovedal čokoľvek iné, okamžite by ho dal nabodnúť na kôl.
Dvaja mnísi
V rozprávaní tohto príbehu sú určité nezhody. Niektoré zdroje spolu súhlasia, avšak len v podstate príbehu. Dvaja mnísi z cudzej krajiny prišli navštíviť Vlada Draculu v jeho paláci v Tirgovisti. Vlad zvedavý na reakciu dochuvných, ukazál im rady nabodnutých kolov na dvore. Keď sa ich opýtal na názor, prvý mních odpovedal:"Ty si
určený Bohom na trestanie hriešnikov". Druhý mních cítil morálnu povinnosť a odvážil sa odsúdiť krutosť kniežaťa. Tu sa príbehy začínajú rôzniť. Podľa verzií vyskytujúcich sa v nemeckých knihách, Vlad odmenil mnícha - pätolízača a dal nabodnúť úprimného. Vo verzii nájdenej v Ruských knihách a v Rumunských príbehoch z rozprávania, Vlad odmenil úprimného mnícha pre jeho poctivosť a odvahu a dal nabodnúť pätolízača pre jeho nečestnosť.
štvrtok, februára 28, 2008
Rumunské zápisky / 15. DRACULA - pravda alebo mýtus?
Pri spomenutí Rumunska sa mnohým vynorí práve Dracula ... vďaka tejto fiktívnej postave sa Rumunsko preslávilo po celom svete. A hoci mnohí ľudia netušia (myslím mimo európanov), kde sa rumunsko nachádza, dôležité je, že vedia, že je to domovská krajina Draculu...Ja som toho o Draculovi veľa nevedela predtým ako som sem prišla. tak ako väčšina z nás, som ovplyvnená tým, čo vidím v telke. Vedela som, že v skutočnosti neexistoval v takej podobe ako je prezentovaný... ale že žil a že pochádzal z Transylvánie. Nuž, teraz toho viem viac....
(v tomto príspevku, ako aj vo viacero iných používam niektoré námety a popisy z cestopisu Rumunsko není devočina, od autorskej dvojice Lenka a Jozef Šikrha - mimochodom, veľmi zaujímavé čítanie a ešte zaujímavejšie a veľmi dobre vyjadrené postrehy na niektoré skutočnosti)
Kto bol Dracula?
Všetci veľmi dobre vieme, že žiaden gróf Dracula, ktorého tak pútavo vykreslil írsky spisovateľ Bram Stocker v románe Dracula, nikdy neexistoval. Taktiež neexistujú upíry, aj keď mnoho ľudí na nich verí. Nuž, obdobne mnoho ľudí verí na UFO, či Santa Clausa. Rozprávky nám dovoľujú prežívať zaujímavé dobrodružstvá - a Dracula je jednou z najvďačnejších legiend. O to viac, že ľudia s prezývkou Dracul a Dracula skutočne existovali a druhý z tejto dvojice bol krvilačný ako Dracula...
Kde bolo, tam bolo (kedy, to vieme - v roku 1430) narodil sa chlapec menom Vlad. Nuž, ale nebol to len taký obyčaný chlapec. Jeho dedo bol totiž slavný valašský vládca a skvelý vojvoda Mircea Bătrân. Keď mal chlapec 6 rokov, stal sa vo valašsku kniežaťom i jeho otec, Mirceov "ľavoboček". V desiatich rokoch dal otec - knieža malého vlada do zástavy (alebo zálohy) Turkom, s ktorými tak strávil najprv 4 roky a potom ďalšie dva. (Nuž, ... vtedy neexistovali rádia a CD prehrávače ako dnes...asi aj záložne majú svoju históriu ;)) Každopádne, táto skúsenosť fatálne ovplyvnila povahu a správanie Vlada v období, keď sa sám stal valašským kniežaťom. Turci sa ho totiž snažili prevychovať na moslima, aby im raz umožnil ovládnuť dôležité valašské územie.Vlad si prvýkrát nasadil vladársku korunu koncom roka 1448, Nemal sa však o koho opriet, jeho otec aj mladší brat boli rok predtým zavraždení, takže sa musel trónu zase vzdať. Ďalších 8 rokov cestoval po svojej zemi a snažil sa znovu získať trón. Podarilo sa mu to v roku 1456 a "kráľoval" 6 rokov. Neľútostne bojoval proti Turkom. Preslávil sa zvláštnymi manierami a neobyčajnou brutalitou voči svojim nepriateľom, takže si vyslúžil prezývku Ţepeş (čítaj tepeš) alebo Impaler, teda nabodávač. Jeho obľúbeným spôsobom trestania nepriateľov bolo ich nabodávanie na kôl.
Záznamy hovoria o desiatkach tisíckach obetí. Okrem toho ich nechával zaživa stiahnuť z kože, uvariť, pribiť na kôl, zaživa pochovať, odrezať nos, uši, genitálie, či končatiny. V nabodávaní na kôl však našiel svoje najväčšie zaľúbenie. Na kole skončilo aj mnoho Transylvánskych kupcov, ktorí - podľa vladovho názoru - porušili jeho obchodné zákony. Terorizoval a plienil aj silné a bohaté ortodoxné a rímskokatolícke kostoly.
Iné pramene však tiež hovoria, že bol veľkým patriotom so silne vyvinutým zmyslom pre spravedlnosť a takto kruto trestal nielen nepriateľov, ale aj nepoctivcov a zlodejov. A voči cudzím kupcom bol vraj prísny preto, aby ochránil kupcov z valašska. Nuž, po viac ako po piatoch storočiach sa z v tom veľa ľudí už nevyzná... a ťažko povedať kde je pravda.
Prečo sa Vlad volá Dracula?
Ktovie, prečo si Bram Stocker vybral ako predobraz svojho "hrdinu" práve tohto krutého Valacha, o ktorom Európa v 19. storočí takmer nič nevedela. Niektoré pramene uvádzajú, že to mohlo byť vďaka priateľstvu s cestovateľom, známym orientalistom a odborníkom na tureckú filozofiu, profesorom Hermannom Vambergerom z budapeštianskej univerzity (mimochodom, profesor sa narodilv Dunajskej Strede). Je to cekom možné. Totiž jedna z postáv románu, Dr. Abraham Van Helsink sa zmieňuje o svojom priateľovi Arminiovi - a Vamberger zomrel ako Armin Vambéry, zmenil si totiž meno.
Stocker ale použitím mena Dracula vo svojom románe narobil riadny zmätok tím, ktorí vysvetľujú pôvod postavy grófa Draculu a pôvod jeho mena. Literárna postava vznikla podľa syna (Vlad Ţepeş), ale za meno môžeme ďakovať otcovi.
Totiž krátko potom, ako Vlad Ţepeş prišiel na svet, rozhodol sa uhorský kráľ žigmund Luxemburský (syn cisára Karola I.) že otec Vlad je tým správnym človekom na valašský trón. Pozval ho do Norimbergu, kde ho prijali do tajného bratského spoločenstva korunovaných hláv, rádu Draka. Žigmund ho založil v roku 1408 a jeho hlavnou úlohou bolo brániť kresťanstvo a katolizmus proti Turkom. Vlad bol na svoje členstvo v ráde hrdý a neskôr si dokonca nechal raziť mince s okrídleným drakom. Valašskí bojovníci mu začali hovoriť Vlad Drac, najskôr ako miestny ekvivalent latinského výrazu draco, drak. V rumunčine však "drac" znamené niečo medzi čertom a diablom. Jeho syn Vlad o sebe hovoril ako o Drakovom synovi, čo v rumunčine znamené dracul. Vzhľadom k jeho krutosti sa ale priezvisko chápalo nie ako syn draka, ale ako syn diabla. Tak sa zrodil Vlad Dracul, diablov alebo dračí syn.
Legendy a mýty vs. slovo historika
Avšak zatiaľ čo pre nás je Vlad Ţepeş len predobrazom upíra, alebo krutým Draculom, ktorý mučil zvieratká (vraj už ako chlapec napichoval na tyče myši a vtáky) a sťahoval nepriateľov z kože, obluda, ktorej koníčkom bolo nabodávať ľudí na koly a ktorá sa kochala pohľadom na krv, Rumuni ho vidia aj ako vlastenca, ktorý zjednotil Valašsko a postavil sa Turkom a Maďarom. Vlad Ţepeş bol posledným valašským vojvodom, ktorý uhájil nezávislosť svojho kniežatstva na Osmanskej ríši. O jeho boji s Turkami sa rozpráva príbeh:
V roku 1462 Dracula na Turkov zaútočil a snažil sa ich vytlačiť z podunajskej nížiny. Sultán Mehmed II. reagoval inváziou do Valašska s armádou, ktorá bola trikrát väčšia ako Draculova. Ţepeş bol nútený opustiť svoje hlavné mesto, Targoviste. Spálil vlastné dediny a otrávil studne, aby turecká armáda nemala čo jesť a piť. Keď sultán dorazil k Targovisti (50 km západne od Ploiesti), naskytol sa mu desivý pohľad, ktorý história nazýva Les kolov: 20 000 tureckých zajatcov tu bolo nabodnutých na koly. Turci boli príliš šokovaní, než aby mohli pokračovať v invázii
a Dracula si pripísal víťazstvo.
Navzdory svojim zvráteným metódam si získal už u súčasnikov a u svojho ľudu rešpekt ako silný vládca dbajúci na poriadok v svojej krajine. Pre obyvateľov Valašska vytvoril prísne mravné zákony a keď ich niekto porušil, nasledoval tvrdý trest. Zlodejov a dokonca aj klamárov nabodával na kôl. Počas Ţepeşovho panovania vraj nebola vo Valašsku príliš veľká kriminalita. Nuž, ani sa nečudujem.
Aby ukázal, ako dobre jeho zákony a jeho vôľa fungujú, nechal pri verejnej studni zlatý pohár. Ktokoľvek chcel, mohol sa z neho napiť, avšak nikto ho nesmel odniesť. A ani neodniesol. Iná historka sa traduje o jeho starostlivosti o cudzích kupcov. Snažil sa ich chrániť pred okradnutím - avšak keď porušili jeho obchodné zákony, dal ich nabodnôť na kôl. Raz nechal kupec svoje peniaze cez noc vonku v presvedčení,k
že budú vďaka Draculovým metódam v bezpečí. Ibaže nikto mu ich ukradol. Išiel sa teda sťažovať k Ţepeşovi, ktorý okamžite vyhlásil, že peniaze musia byť vrátené, lebo rozborí mesto. V noci potom potajomky kupcovi peniaze vrátil a pridal jednu mincu naviac. Ráno si kupec spočítal peniaze, povedal o tom Ţepeşovi a spomenul, že má mincu naviac. Dracula odvetil, že zlodej bol chytený a bude nabodnutý na kôl. A kupec že má veľké šťatie, pretože pokiaľ by mincu naviac zamlčal a nepriznal, skončil by na kole tiež.
Ţepeş je rozpoluplná postava, čo teda aj veľké osobnosti väčšinou bývajú, a je pravda, že správy o jeho krutostiach pochádzajú predovšetkým od cudzincov.
Po stopách Draculu...alebo aké miesta sa s ním spájajú:
V dobe svojho panovania si Vlad Ţepeş nechal postaviť v Snagove na ostrovčeku uprostred jazera opevnenú hrobku. Neexistuje však žiaden dôkaz, že tu Draculu naozaj pochovali. Faktom ale je, že pri exhumácii v roku 1935 bola z hrobu vyzdvihnutá bohato oblešená mŕtvola bez hlavy. Vlad Ţepeş sa druhýkrát stal valašským vládcom na jeseň v roku 1476 a koncom decembra bol zabitý v bojoch s turkami neďaleko Bukurešti. Niekto hovorí, že ho zabil Turek prezlečený za sluhu, inde sa uvádza, že bol zabitý vlastne omylom svojimi vlastnými ľuďmi, pretože sa prezliekol za Turka aby zmiatol nepriateľov. Nuž, zmiatol...a nielen ich. Hlava bola oddelená od tela a turecký sultán ju nechal nabodnúť na kopiu a vystaviť v Istanbule ako dôkaz Ţepeşovej smrti. Nuž a telo bolo údajne pochované na tomto mieste na ostrove.
hrad Bran - nuž, tento rozprávkový zámok neďaleko od Brašova v horách riadne ťaží na turistoch skvelým marketingovým ťahom prezentujúc sa ako Draculov hrad. Avšak v celom hrade o Draculovi nie je ani zmienka. Nikdy tu nežil, dokonca ani na návšteve tu nikdy nebol. Údajne tu pobýval vo veži ako vezeň 2 noci, keď bol zajatý turkami, než ho prepravili do turecka.... Nuž, dobrý ťah, však ?
Sighisoara - v tomto meste sa nachádza rodný dom Vlada Ţepeşa, alias Draculu
Bistriţa - centrum Draculovských legiend, tu v poštovnej stanici vystúpil z vlaku Jonathan Harker a odtiaľ sa vydal tam, kam ho poslal Bram Stocker: hľadať gróga Draculu. Všetky ostatné miesta boli skôr o Vladovi Ţepeşovi - v Bistrite však už nie je ani stopy po po národnom hrdinovi Ţepeşovi, tu je všetko už len o Draculovi. Nachádza sa tu známy hostinec Zlatá koruna, v ktorom spal a jedol Jonathan Harker - a tak sa aj hostinec nesie v tomto duchu (v čase, keď bol román napísaný žiaden takýto hostinec neexistoval... vznikol práve na základe knihy...pre turistov). V tomto mestečku sa aj údajne nachádzajú trosky upírieho hradu... niekde skryté na kopci, o ktorých sa všetci miestni boja hovoriť...
(v tomto príspevku, ako aj vo viacero iných používam niektoré námety a popisy z cestopisu Rumunsko není devočina, od autorskej dvojice Lenka a Jozef Šikrha - mimochodom, veľmi zaujímavé čítanie a ešte zaujímavejšie a veľmi dobre vyjadrené postrehy na niektoré skutočnosti)
Kto bol Dracula?
Všetci veľmi dobre vieme, že žiaden gróf Dracula, ktorého tak pútavo vykreslil írsky spisovateľ Bram Stocker v románe Dracula, nikdy neexistoval. Taktiež neexistujú upíry, aj keď mnoho ľudí na nich verí. Nuž, obdobne mnoho ľudí verí na UFO, či Santa Clausa. Rozprávky nám dovoľujú prežívať zaujímavé dobrodružstvá - a Dracula je jednou z najvďačnejších legiend. O to viac, že ľudia s prezývkou Dracul a Dracula skutočne existovali a druhý z tejto dvojice bol krvilačný ako Dracula...
Kde bolo, tam bolo (kedy, to vieme - v roku 1430) narodil sa chlapec menom Vlad. Nuž, ale nebol to len taký obyčaný chlapec. Jeho dedo bol totiž slavný valašský vládca a skvelý vojvoda Mircea Bătrân. Keď mal chlapec 6 rokov, stal sa vo valašsku kniežaťom i jeho otec, Mirceov "ľavoboček". V desiatich rokoch dal otec - knieža malého vlada do zástavy (alebo zálohy) Turkom, s ktorými tak strávil najprv 4 roky a potom ďalšie dva. (Nuž, ... vtedy neexistovali rádia a CD prehrávače ako dnes...asi aj záložne majú svoju históriu ;)) Každopádne, táto skúsenosť fatálne ovplyvnila povahu a správanie Vlada v období, keď sa sám stal valašským kniežaťom. Turci sa ho totiž snažili prevychovať na moslima, aby im raz umožnil ovládnuť dôležité valašské územie.Vlad si prvýkrát nasadil vladársku korunu koncom roka 1448, Nemal sa však o koho opriet, jeho otec aj mladší brat boli rok predtým zavraždení, takže sa musel trónu zase vzdať. Ďalších 8 rokov cestoval po svojej zemi a snažil sa znovu získať trón. Podarilo sa mu to v roku 1456 a "kráľoval" 6 rokov. Neľútostne bojoval proti Turkom. Preslávil sa zvláštnymi manierami a neobyčajnou brutalitou voči svojim nepriateľom, takže si vyslúžil prezývku Ţepeş (čítaj tepeš) alebo Impaler, teda nabodávač. Jeho obľúbeným spôsobom trestania nepriateľov bolo ich nabodávanie na kôl.
Záznamy hovoria o desiatkach tisíckach obetí. Okrem toho ich nechával zaživa stiahnuť z kože, uvariť, pribiť na kôl, zaživa pochovať, odrezať nos, uši, genitálie, či končatiny. V nabodávaní na kôl však našiel svoje najväčšie zaľúbenie. Na kole skončilo aj mnoho Transylvánskych kupcov, ktorí - podľa vladovho názoru - porušili jeho obchodné zákony. Terorizoval a plienil aj silné a bohaté ortodoxné a rímskokatolícke kostoly.
Iné pramene však tiež hovoria, že bol veľkým patriotom so silne vyvinutým zmyslom pre spravedlnosť a takto kruto trestal nielen nepriateľov, ale aj nepoctivcov a zlodejov. A voči cudzím kupcom bol vraj prísny preto, aby ochránil kupcov z valašska. Nuž, po viac ako po piatoch storočiach sa z v tom veľa ľudí už nevyzná... a ťažko povedať kde je pravda.
Prečo sa Vlad volá Dracula?
Ktovie, prečo si Bram Stocker vybral ako predobraz svojho "hrdinu" práve tohto krutého Valacha, o ktorom Európa v 19. storočí takmer nič nevedela. Niektoré pramene uvádzajú, že to mohlo byť vďaka priateľstvu s cestovateľom, známym orientalistom a odborníkom na tureckú filozofiu, profesorom Hermannom Vambergerom z budapeštianskej univerzity (mimochodom, profesor sa narodilv Dunajskej Strede). Je to cekom možné. Totiž jedna z postáv románu, Dr. Abraham Van Helsink sa zmieňuje o svojom priateľovi Arminiovi - a Vamberger zomrel ako Armin Vambéry, zmenil si totiž meno.
Stocker ale použitím mena Dracula vo svojom románe narobil riadny zmätok tím, ktorí vysvetľujú pôvod postavy grófa Draculu a pôvod jeho mena. Literárna postava vznikla podľa syna (Vlad Ţepeş), ale za meno môžeme ďakovať otcovi.
Totiž krátko potom, ako Vlad Ţepeş prišiel na svet, rozhodol sa uhorský kráľ žigmund Luxemburský (syn cisára Karola I.) že otec Vlad je tým správnym človekom na valašský trón. Pozval ho do Norimbergu, kde ho prijali do tajného bratského spoločenstva korunovaných hláv, rádu Draka. Žigmund ho založil v roku 1408 a jeho hlavnou úlohou bolo brániť kresťanstvo a katolizmus proti Turkom. Vlad bol na svoje členstvo v ráde hrdý a neskôr si dokonca nechal raziť mince s okrídleným drakom. Valašskí bojovníci mu začali hovoriť Vlad Drac, najskôr ako miestny ekvivalent latinského výrazu draco, drak. V rumunčine však "drac" znamené niečo medzi čertom a diablom. Jeho syn Vlad o sebe hovoril ako o Drakovom synovi, čo v rumunčine znamené dracul. Vzhľadom k jeho krutosti sa ale priezvisko chápalo nie ako syn draka, ale ako syn diabla. Tak sa zrodil Vlad Dracul, diablov alebo dračí syn.
Legendy a mýty vs. slovo historika
Avšak zatiaľ čo pre nás je Vlad Ţepeş len predobrazom upíra, alebo krutým Draculom, ktorý mučil zvieratká (vraj už ako chlapec napichoval na tyče myši a vtáky) a sťahoval nepriateľov z kože, obluda, ktorej koníčkom bolo nabodávať ľudí na koly a ktorá sa kochala pohľadom na krv, Rumuni ho vidia aj ako vlastenca, ktorý zjednotil Valašsko a postavil sa Turkom a Maďarom. Vlad Ţepeş bol posledným valašským vojvodom, ktorý uhájil nezávislosť svojho kniežatstva na Osmanskej ríši. O jeho boji s Turkami sa rozpráva príbeh:
V roku 1462 Dracula na Turkov zaútočil a snažil sa ich vytlačiť z podunajskej nížiny. Sultán Mehmed II. reagoval inváziou do Valašska s armádou, ktorá bola trikrát väčšia ako Draculova. Ţepeş bol nútený opustiť svoje hlavné mesto, Targoviste. Spálil vlastné dediny a otrávil studne, aby turecká armáda nemala čo jesť a piť. Keď sultán dorazil k Targovisti (50 km západne od Ploiesti), naskytol sa mu desivý pohľad, ktorý história nazýva Les kolov: 20 000 tureckých zajatcov tu bolo nabodnutých na koly. Turci boli príliš šokovaní, než aby mohli pokračovať v invázii
a Dracula si pripísal víťazstvo.
Navzdory svojim zvráteným metódam si získal už u súčasnikov a u svojho ľudu rešpekt ako silný vládca dbajúci na poriadok v svojej krajine. Pre obyvateľov Valašska vytvoril prísne mravné zákony a keď ich niekto porušil, nasledoval tvrdý trest. Zlodejov a dokonca aj klamárov nabodával na kôl. Počas Ţepeşovho panovania vraj nebola vo Valašsku príliš veľká kriminalita. Nuž, ani sa nečudujem.
Aby ukázal, ako dobre jeho zákony a jeho vôľa fungujú, nechal pri verejnej studni zlatý pohár. Ktokoľvek chcel, mohol sa z neho napiť, avšak nikto ho nesmel odniesť. A ani neodniesol. Iná historka sa traduje o jeho starostlivosti o cudzích kupcov. Snažil sa ich chrániť pred okradnutím - avšak keď porušili jeho obchodné zákony, dal ich nabodnôť na kôl. Raz nechal kupec svoje peniaze cez noc vonku v presvedčení,k
že budú vďaka Draculovým metódam v bezpečí. Ibaže nikto mu ich ukradol. Išiel sa teda sťažovať k Ţepeşovi, ktorý okamžite vyhlásil, že peniaze musia byť vrátené, lebo rozborí mesto. V noci potom potajomky kupcovi peniaze vrátil a pridal jednu mincu naviac. Ráno si kupec spočítal peniaze, povedal o tom Ţepeşovi a spomenul, že má mincu naviac. Dracula odvetil, že zlodej bol chytený a bude nabodnutý na kôl. A kupec že má veľké šťatie, pretože pokiaľ by mincu naviac zamlčal a nepriznal, skončil by na kole tiež.
Ţepeş je rozpoluplná postava, čo teda aj veľké osobnosti väčšinou bývajú, a je pravda, že správy o jeho krutostiach pochádzajú predovšetkým od cudzincov.
Po stopách Draculu...alebo aké miesta sa s ním spájajú:
V dobe svojho panovania si Vlad Ţepeş nechal postaviť v Snagove na ostrovčeku uprostred jazera opevnenú hrobku. Neexistuje však žiaden dôkaz, že tu Draculu naozaj pochovali. Faktom ale je, že pri exhumácii v roku 1935 bola z hrobu vyzdvihnutá bohato oblešená mŕtvola bez hlavy. Vlad Ţepeş sa druhýkrát stal valašským vládcom na jeseň v roku 1476 a koncom decembra bol zabitý v bojoch s turkami neďaleko Bukurešti. Niekto hovorí, že ho zabil Turek prezlečený za sluhu, inde sa uvádza, že bol zabitý vlastne omylom svojimi vlastnými ľuďmi, pretože sa prezliekol za Turka aby zmiatol nepriateľov. Nuž, zmiatol...a nielen ich. Hlava bola oddelená od tela a turecký sultán ju nechal nabodnúť na kopiu a vystaviť v Istanbule ako dôkaz Ţepeşovej smrti. Nuž a telo bolo údajne pochované na tomto mieste na ostrove.
hrad Bran - nuž, tento rozprávkový zámok neďaleko od Brašova v horách riadne ťaží na turistoch skvelým marketingovým ťahom prezentujúc sa ako Draculov hrad. Avšak v celom hrade o Draculovi nie je ani zmienka. Nikdy tu nežil, dokonca ani na návšteve tu nikdy nebol. Údajne tu pobýval vo veži ako vezeň 2 noci, keď bol zajatý turkami, než ho prepravili do turecka.... Nuž, dobrý ťah, však ?
Sighisoara - v tomto meste sa nachádza rodný dom Vlada Ţepeşa, alias Draculu
Bistriţa - centrum Draculovských legiend, tu v poštovnej stanici vystúpil z vlaku Jonathan Harker a odtiaľ sa vydal tam, kam ho poslal Bram Stocker: hľadať gróga Draculu. Všetky ostatné miesta boli skôr o Vladovi Ţepeşovi - v Bistrite však už nie je ani stopy po po národnom hrdinovi Ţepeşovi, tu je všetko už len o Draculovi. Nachádza sa tu známy hostinec Zlatá koruna, v ktorom spal a jedol Jonathan Harker - a tak sa aj hostinec nesie v tomto duchu (v čase, keď bol román napísaný žiaden takýto hostinec neexistoval... vznikol práve na základe knihy...pre turistov). V tomto mestečku sa aj údajne nachádzajú trosky upírieho hradu... niekde skryté na kopci, o ktorých sa všetci miestni boja hovoriť...
Rumunské zápisky / 14. Výlet do Histrie
V nedeľu sme sa konečne vybrali na výlet. Naša zostava pozostávala z nasledovného osadenstva:
- Sergi (šofér-ka)- meistna holka, AIESECárka, s ktorou trávim asi najviac času. Je trošku prehnane bojazlivá, ale je s ňou sranda. Mimochodom, asi je závislá na našich Horalkách;)
- Caroline - staršia pani (má asi cez 60). POchádza z USA (štát Idaho) a v konstanci učí na miestnej univerzite výskum - je tu teda ces Fullbrightovo štiependium. Sergi chodí na jej prednášky, tak ju z času na čas zavolá niekam von, aby bola viac v interakcii so zahraničnímu (teda mnou a Maike)
- Maike (nemecká stážistka) a jej priateľ Mihai
- Ja
Nuž, teda v toto nádherné popoludnie sme sa vybrali do Histrie.
Histria je najstaršia antická osada na území dnešného Rumunska a jej monumentálne vykopávky na prehu jazera Sinoe ponúkajú nádhernú príležitosť trošku sa ponoriť do histórie.
Histria leží severne od Konstancy - cca 50 km. Cestou sme prešli celú Mamaiu plnú v zime prázdnych hotelov, ktoré naopak v lete praskajú vo švíkoch. Pokračovali sme cez zopár ďalších dedín....cestou som si uvedomila, že na Slovensku nie sú najhoršie cesty v Európe...ešte teraz cítim v chrbtici diery, ktorými sme lietali po celej ceste tam aj späť.
Histria bola založená v roku 657 p.n.l. kupcami a gréckymi moreplavcami z Miletu pri inávrate z jednej zo svojich obchodných ciest po Pontos Euxeinos, Mori pohostinnom - ako nazývali Čierne more. Pri vchode do historického mesta (teda do toho, čo z neho ostalo) sa nachádza veľké múzeum plné historických nálezov - od bižutérie cez keramiku až po pozostatky sôch.
Mňa osobne zaujal najmä pozostatok jednej sochy, resp. reliéfu.... ktovie, kde je zvyšok...
Do historického mesta vedie asfaltka, avšak po vstupe sme sa už prechádzali medzi samými ruinami ... páčila sa mi tá voľnosť pohybu...žiadne ploty, žiadne zákazy vstupu... Tieto ruiny objavil v roku 1860 francúzsky archeológ a priesku sa tu začal v roku 1914. Nuž, Histria má za sebou bohatú históriu. Takže trošku z historického pohľad
"Histria svoje prvé vrcholné obdobie prežila v 5.st.pred n.l., za Periklových čias, kedy kvitli aj Atény. Dobre sa jej darilo aj začiatkom helenistického obdobia (4. st. p.n.l.) za Filipa Macedónskeho a Alexandra Veľkého, ale keď sa ríša po Alexandrovej smrti rozpadla, aj Histria musela čeliť konfliktom s miestnymi vládcami a nájazdom. Kľud a druhý dych chytila až keď tieto oblasti ovládli v 1. sotorčí Rimania. Histrii sa darilo dobre za Trajana v 2. storočí n.l., obdobie za vlády jeho nástupcu, Hadriana, označili rumunskí archeológovia za histrijskú druhú renesanciu, ktorá vyvrcholola za Diokleciána."
Nuž, toľko slová historikov a oficiálnych zdrojov. Mne toho veľa nepovedali... Avšak keď som prišla na toto miesto a videla to obrovské množstvo kameňov, ktoré kedysi tvorili mesto a snažila som sa predstaviť si ako sa pred 2 a pol tisíca rokmi prechádzali po týchto uličkách gréci a neskôr rimania, prešiel mi mráz po chrbte. Keby tie zrúcaniny mohli rozprávať všetky tie príbehy, ktoré sa v ich okolí odohrávali. Predstavte si seba, svojich susedov a svoje každodenné činnosti: spíte, jete, chodíte na záchod, kúpete sa, milujete, hádate, varíte si na obed rybu na cibuli - a to všetko robili aj ľudia, ktorí v týchto dnes už ruinách bývali.....alebo ako pred dvoma tisíc rokmi v uličkách mladí zaľúbenci randili....a potom ich deti a deti ich detí...a ako...chudobní žobrali.... umelci predávali svoje výtvory...
V pozostatkách rímskych kúpeľov si môžete ľahko predstaviť starých rimanov prechádzajúcich popod honosné oblúky z jedného kúpeľa do druhého...
Dnes sú teda z Histrie všade naokole len kamene, tehly nízke múriky vyznačujúce domy, námestia a chrámy - ale kedysi tu stáli celé domy. Skúste si predstaviť, že o ďalších dvetisíc rokov budú naši potomkovia obdivovať vykopávky našich panelákov ;). Určite nebudú obdivovať naše architektúry tak ako my tieto staré rímske a grécke pozostatky.
Viac fotiek z tohto výletu nájdete TU.
utorok, februára 26, 2008
Rumunské zápisky / 13. MAIKE
Začiatkom februára prišla do Konstancy nová AIESEC stážistka. Volá sa Maike, pochádza z Nemecka a sem prišla učiť angličtinu na jednej z tunajších stredných škôl. V podstate Maike je takmer jediná vec, ktorá sa mi tu "prihodila". Je to veľmi milá dievčina a tak trávenie času s ňou je super. Aj keď spolu netrávime každú voľnú chvíľku, je dobré mať nablízku niekoho, kto je tu "cudzí" tak ako ja.
Aj keď je pravda, že to, že Maike prišla do Konstancy nie je úplne tak náhoda. V deň keď mala prísť nás totiž čakalo na stanici prekvapenie. Samozrejme, Maike...ale nie sama. Prišla aj s priateľom, ktorý je zhodou okolností práve z Konstancy a ktorý sa v ten istý deň vrátil zo svojej AIESEC stáže po roku domov z Holandska. Nuž, je to trošku zamotané...taká menšia telenovelka. Avšak Mihai (jej priateľ) hneď nastúpil do práce v Bukueršti, takže teraz sa s Maike vidia len cez víkendy... teda vlastne nabehli na taký istý systém ako keď bol Mihai v Holandsku a Maike v Nemecku. S tým rozdielom, že teraz sú obaja v Rumunsku a vzdialenosť medzi nimi je o niečo väčšia ako predtým ;)... myslím, že sa takejto situácii nadáva "z dažďa pod odkvap" ;).
Maike býva blízko centra. Ubytovanie jej zabezpečila škola. Býva na jednej z najlukratívnejších ulíc v meste. Napriek dobrému zariadeniu, súkromiu a krásnemu výhľadu na more a celé pobrežie by som s ňou nemenila. Totiž jej ulica nie je lukratívna len pre ľudí, ale aj pre túlavých psov, ktorých je v tejto oblasti neúrekom... a keď pripočítame tmu na ulici, tak mi z toho vychádza celkom slušný adrenalín, ktorý by mne osobne dosť bránil chodiť po tme domov. Mne teda plne vyhovuje 20minútová jazda autobusom, bývanie na relatívne rušnej a hlavne osvetlenej ulici s autobusovou zastávkou pod nosom.
Každopádne, Maike tu ostáva podstatne dlhšie ako ja (vlastne v Rumunsku plánuje ostať cca rok a pol), takže bude mať príležitosť si Rumunsko užiť vo všetkých ročných obdobiach ;). Aspoň viem, že keď budem plánovať sa sem v lete vrátiť na dovolenku, stále tu bude Maike (a okrem nej kopec ďalších ľudí), s ktorými sa môžem po nejakom čase stretnúť pri drahom rumunskom pive....
Aj keď je pravda, že to, že Maike prišla do Konstancy nie je úplne tak náhoda. V deň keď mala prísť nás totiž čakalo na stanici prekvapenie. Samozrejme, Maike...ale nie sama. Prišla aj s priateľom, ktorý je zhodou okolností práve z Konstancy a ktorý sa v ten istý deň vrátil zo svojej AIESEC stáže po roku domov z Holandska. Nuž, je to trošku zamotané...taká menšia telenovelka. Avšak Mihai (jej priateľ) hneď nastúpil do práce v Bukueršti, takže teraz sa s Maike vidia len cez víkendy... teda vlastne nabehli na taký istý systém ako keď bol Mihai v Holandsku a Maike v Nemecku. S tým rozdielom, že teraz sú obaja v Rumunsku a vzdialenosť medzi nimi je o niečo väčšia ako predtým ;)... myslím, že sa takejto situácii nadáva "z dažďa pod odkvap" ;).
Maike býva blízko centra. Ubytovanie jej zabezpečila škola. Býva na jednej z najlukratívnejších ulíc v meste. Napriek dobrému zariadeniu, súkromiu a krásnemu výhľadu na more a celé pobrežie by som s ňou nemenila. Totiž jej ulica nie je lukratívna len pre ľudí, ale aj pre túlavých psov, ktorých je v tejto oblasti neúrekom... a keď pripočítame tmu na ulici, tak mi z toho vychádza celkom slušný adrenalín, ktorý by mne osobne dosť bránil chodiť po tme domov. Mne teda plne vyhovuje 20minútová jazda autobusom, bývanie na relatívne rušnej a hlavne osvetlenej ulici s autobusovou zastávkou pod nosom.
Každopádne, Maike tu ostáva podstatne dlhšie ako ja (vlastne v Rumunsku plánuje ostať cca rok a pol), takže bude mať príležitosť si Rumunsko užiť vo všetkých ročných obdobiach ;). Aspoň viem, že keď budem plánovať sa sem v lete vrátiť na dovolenku, stále tu bude Maike (a okrem nej kopec ďalších ľudí), s ktorými sa môžem po nejakom čase stretnúť pri drahom rumunskom pive....
pondelok, februára 25, 2008
Rumunské zápisky / 12. Ako sme Poale´n brau piekli a tancovali
Minulú sobotu som bola pozvaná k Denise (to je dievčina, ktorá ma našla v AIESEC systéme a ktorá vlastne zariadila, že som tu) na menšiu party, alebo "cooking night". AIESECari sa totiž rozhodli pre kuchársku náladu....a tak sa v ten večer mal pripravovať moldavský koláč s názvom Poale´n brau. Nuž, na jeho príprave sa podieľal vlastne každý zo zúčastnených.
Samozrejme ja, ktorá som si dala za jeden z cieľom mojen stáže naužiť sa aspoň jedno rumunské jedlo, som všetko poctivo zdokumentovala. A teda podrobnú prípravu receptu spolu s opisom večera nájdete vo forme fotodokumentácie TU.
Ale podstatné je, že štatistika tohto večera je viac ako priaznivá:
- počet zúčastnených ľudí: 7
- počet ľudí podieľajúcich sa na príprave koláča: 6
- počet ľudí podieľajúcich sa na konzumácii čerstvého koláča: 4 (dvaja odišli skôr, ako sa stihol upiecť)
- 1/5 koláča zjedená
- 1/5 koláča vyhodená ešte pred jeho pečením (Denisa sa šmykla... a koláčom umyla dlážku)
- naučila som sa 1 rumunský recept (moldavsko, odkiaľ koláč pochádza je taktiež jeden z regiónov rumunska)
- naučila som sa tancovať 2 rumunské ľudové tance (konkrétne Hora a Brašovianka) - nuž, kým sa koláč piekol, chlapci boli akční ;) a tancovali ľudovky o dušu
- 1 vydesená mačka
- 2 pozerané filmy
- 3 hodiny spánku u Denisy v obývačke
- dôležité poznanie večera č. 1: rumunský chlapci radi tancujú; a nielen to...radi tancujú ľudovky
- dôležité poznanie večera č. 2: rumunské ľudové tance sú veľmi, ale fakt veľmi rýchle.
- dôležité poznanie večera č. 3: syrové koláče asi nepatria k mojim obľúbeným jedlám - vyzerajú totiž oveľa lepšie ako chutia;) (pozn.: toto poznanie je sformulované na základe mojich subjektívnych chutí a chuťových kanálikov a preto odporúčam každému utvoriť si vlastný názor...;))
Samozrejme ja, ktorá som si dala za jeden z cieľom mojen stáže naužiť sa aspoň jedno rumunské jedlo, som všetko poctivo zdokumentovala. A teda podrobnú prípravu receptu spolu s opisom večera nájdete vo forme fotodokumentácie TU.
Ale podstatné je, že štatistika tohto večera je viac ako priaznivá:
- počet zúčastnených ľudí: 7
- počet ľudí podieľajúcich sa na príprave koláča: 6
- počet ľudí podieľajúcich sa na konzumácii čerstvého koláča: 4 (dvaja odišli skôr, ako sa stihol upiecť)
- 1/5 koláča zjedená
- 1/5 koláča vyhodená ešte pred jeho pečením (Denisa sa šmykla... a koláčom umyla dlážku)
- naučila som sa 1 rumunský recept (moldavsko, odkiaľ koláč pochádza je taktiež jeden z regiónov rumunska)
- naučila som sa tancovať 2 rumunské ľudové tance (konkrétne Hora a Brašovianka) - nuž, kým sa koláč piekol, chlapci boli akční ;) a tancovali ľudovky o dušu
- 1 vydesená mačka
- 2 pozerané filmy
- 3 hodiny spánku u Denisy v obývačke
- dôležité poznanie večera č. 1: rumunský chlapci radi tancujú; a nielen to...radi tancujú ľudovky
- dôležité poznanie večera č. 2: rumunské ľudové tance sú veľmi, ale fakt veľmi rýchle.
- dôležité poznanie večera č. 3: syrové koláče asi nepatria k mojim obľúbeným jedlám - vyzerajú totiž oveľa lepšie ako chutia;) (pozn.: toto poznanie je sformulované na základe mojich subjektívnych chutí a chuťových kanálikov a preto odporúčam každému utvoriť si vlastný názor...;))
štvrtok, februára 21, 2008
Rumunské zápisky /11. Čo Rumuni (ne)vedia o Slovensku na prvé počutie
Nuž, počas môjho pobytu som mala veľa možností rozprávať o mojej krajine. Teda dialóg sa zväčša začína otázkou odkiaľ som. A ja zväčša teda odpoviem, že zo Slovenska....nuž, zatiaľ to znie obyčajne. Ale v tomto okamihu sa reakcie na moju odpoveď rôznia. Skúsim Vám teda priblížiť aspoň niektoré, ktoré sa najčastejšie vyskytujú:
Reakcia č. 1:
-Aaaaa, Slovensko, a z ktoreho mesta si?
- Košice, na východnom Slovensku.
- hmm, to nepoznám.
- A ktoré mestá poznáš?...
- No, hmmm....žiadne
Reakcia č. 2:
- Slovensko?
- Bývalé československo, už vieš?
- Aha, jasné.
Reakcia č. 3:
- Slovensko...a z ktoreho mesta?
- Košice..
- Košice? uuuha....Košice, na Vás sa nedá zabudnúť, ako ste nás nabili vo futbale.
Pozn.:nie som veľký športový fanúšik, ale mužská populácia Rumunska, resp. asi len Konstancy nesie ťažko porážku 5:1 z nejakého futbalového zápasu s naším Košickým mužstvom.
Samozrejme, často sa stáva, že si ľudia mýlia Slovensko zo Slovinskom....to je asi všade. To však pri prvej konverzácii veľmi nespoznáte. Výnimkou je moja obľúbená reakcia... (mimochodom, pre dotyčného riadne spoločenské faux pas (fó pá, alias trapas), nakoľko sa jednalo o starostu jedného nemenovaného mesta v regióne...a pri príležitosti oficiálnej večere v spoločnosti viacerých reprezentantov miest...a zahraničných partnerov):
Takže reakcia starostu:
- hmm, Slovensko, Slovensko, tam som nebol, ale bol som v Chorvátsku.
Na túto reakciu do starostu "šťuchol" vice-prefekt a vysvetlil mu okolnosti, z ktorých som počula len "Československo a Bratislava". Na to sa pán starosta začervenal a viac na mňa nepozrel... ;)
Reakcia č. 1:
-Aaaaa, Slovensko, a z ktoreho mesta si?
- Košice, na východnom Slovensku.
- hmm, to nepoznám.
- A ktoré mestá poznáš?...
- No, hmmm....žiadne
Reakcia č. 2:
- Slovensko?
- Bývalé československo, už vieš?
- Aha, jasné.
Reakcia č. 3:
- Slovensko...a z ktoreho mesta?
- Košice..
- Košice? uuuha....Košice, na Vás sa nedá zabudnúť, ako ste nás nabili vo futbale.
Pozn.:nie som veľký športový fanúšik, ale mužská populácia Rumunska, resp. asi len Konstancy nesie ťažko porážku 5:1 z nejakého futbalového zápasu s naším Košickým mužstvom.
Samozrejme, často sa stáva, že si ľudia mýlia Slovensko zo Slovinskom....to je asi všade. To však pri prvej konverzácii veľmi nespoznáte. Výnimkou je moja obľúbená reakcia... (mimochodom, pre dotyčného riadne spoločenské faux pas (fó pá, alias trapas), nakoľko sa jednalo o starostu jedného nemenovaného mesta v regióne...a pri príležitosti oficiálnej večere v spoločnosti viacerých reprezentantov miest...a zahraničných partnerov):
Takže reakcia starostu:
- hmm, Slovensko, Slovensko, tam som nebol, ale bol som v Chorvátsku.
Na túto reakciu do starostu "šťuchol" vice-prefekt a vysvetlil mu okolnosti, z ktorých som počula len "Československo a Bratislava". Na to sa pán starosta začervenal a viac na mňa nepozrel... ;)
Rumunské zápisky / 10. Ako sa v práci konečne niečo dialo
Začiatkom šiesteho týždňa som konečne zažila pracovný deň, kedy som sa ani na chvíľku nenudila - niežeby som za normálnych okolností v práci nemala čo robiť, ale je to otravné, keď každý okolo buď odmieta komuikovať v angličtine, alebo si ma jednoducho nevšíma. A tak sa stalo, že v rámci jedného projektu, ktorý Prefektúra organizuje, prišla na pár dní partnerská delegácia z Belgicka.
Takže som konečne zažila zaujímavý deň, plný stretnutí so starostami, dobrého jedla, a hlavne angličtiny. Takže deň trval od 10.00 rána do neskorého večera. Celý deň sme sa vozili s partnermi v Prefektovom aute (mimochodom, je super mať vlastného šoféra...verejná správa nie je taká zlá;)) po rôznych stretnutiach, až sme večer skončili v jednej tradičnej reštaurácii, kde sme jedli, pili, hodovali. Mimochodom, skoro som zaplakala keď som videla koľko jedla sa nám zvýšilo na objednaných misách plných steakov, grilovaných kurčiat a podobne....a tooľko veľa sme tam nechali;). Muselo to stáť majland...a keby som si zabalila len polovicu z toho, nemusela by som si kupovať žiadne jedlo do konca môjho pobytu ;).
Čomu sa však veľmi teším, že som si trošku rozšírila sieť kontaktov, ktoré sa mi možno raz zídu pri realizovaní projektov.
Takže, aby som dokončila to, čo som začala, tento pre mňa výnimočný deň skončil v reštaurácii, kde sme jedli, pili, hodovali, trošku aj tancovali...a kde som konečne ochutnala rumunskú tradičnú horúcu pálenku (ktorej názov som práve zabudla;)), o ktorej Vám poviem čo - to viac v jednom z mojich budúcich príspevkov.
Takže som konečne zažila zaujímavý deň, plný stretnutí so starostami, dobrého jedla, a hlavne angličtiny. Takže deň trval od 10.00 rána do neskorého večera. Celý deň sme sa vozili s partnermi v Prefektovom aute (mimochodom, je super mať vlastného šoféra...verejná správa nie je taká zlá;)) po rôznych stretnutiach, až sme večer skončili v jednej tradičnej reštaurácii, kde sme jedli, pili, hodovali. Mimochodom, skoro som zaplakala keď som videla koľko jedla sa nám zvýšilo na objednaných misách plných steakov, grilovaných kurčiat a podobne....a tooľko veľa sme tam nechali;). Muselo to stáť majland...a keby som si zabalila len polovicu z toho, nemusela by som si kupovať žiadne jedlo do konca môjho pobytu ;).
Čomu sa však veľmi teším, že som si trošku rozšírila sieť kontaktov, ktoré sa mi možno raz zídu pri realizovaní projektov.
Takže, aby som dokončila to, čo som začala, tento pre mňa výnimočný deň skončil v reštaurácii, kde sme jedli, pili, hodovali, trošku aj tancovali...a kde som konečne ochutnala rumunskú tradičnú horúcu pálenku (ktorej názov som práve zabudla;)), o ktorej Vám poviem čo - to viac v jednom z mojich budúcich príspevkov.
pondelok, februára 18, 2008
Rumunské zápisky / 9. Flash Mob
S pojmom flash mob som sa prvýkrát stretla tu. Predtým som netušila, čo to znamená. Flash mob je akási hromadná, vopred organizovaná akcia, kde sa stretne na jednom mieste veľa ľudí, ktorí v krátkom čase spáchajú nejakú rýchlo akciu ... s cieľom poukázať na niečo, alebo len za cieľom zábavy, a potom sa rýchlo rozpŕchnu.
Takýto flash mob sa konal aj v Konstanci. Konal sa po prvýkrát a zorganizovali ho dvaja AIESECari. Cez blog rozšírili, že stretnutie je v nedeľu o druhej poobede pred nákupným centrom Tomis Mall. Bola to skúšobná . pilotná akcia. Myslím, ža ani samotní organizátori netušili, s akým úspechom a nadšením sa táto akcia stretne - prišlo totiž okolo 200 ľudí. Celé to trvalo ani nie 10 min. Keďže sa to konalo po prvýkrát, nič závažné sa ani nedalo robiť. Proste sa vytvoril dlhý ľudský had, ktorý sa pomaly premával uličkami nákupného centra. Akcia sa tešila aj pozornosti médií. Spravodajský záznam v rumunskej televízii v tejto akcii si môžte pozrieť tuto.
a nejaké amatérske videjko:
Samozrejme, organizátori (teda Alex a Zazu - v prvom videu dvaja, ktorí sú na čele davu) uvažujú o ďalšom pokračovaní, pričom chceli urobiť niečo zmysluplné - napr. 10 minút zbierať odpadky po ceste, alebo ísť čítať do knižnice - pracuje sa aj na ďalších nápadoch, pričom v prípade verejnej prospešnosti tejto akcie majú sľúbenú aj podporu niektorých miestnych médií. Nuž, držme teda chlapcom palce....
A čo tak usporiadať niečo podobné u nás? Myslíte, že by to malo úspech
Takýto flash mob sa konal aj v Konstanci. Konal sa po prvýkrát a zorganizovali ho dvaja AIESECari. Cez blog rozšírili, že stretnutie je v nedeľu o druhej poobede pred nákupným centrom Tomis Mall. Bola to skúšobná . pilotná akcia. Myslím, ža ani samotní organizátori netušili, s akým úspechom a nadšením sa táto akcia stretne - prišlo totiž okolo 200 ľudí. Celé to trvalo ani nie 10 min. Keďže sa to konalo po prvýkrát, nič závažné sa ani nedalo robiť. Proste sa vytvoril dlhý ľudský had, ktorý sa pomaly premával uličkami nákupného centra. Akcia sa tešila aj pozornosti médií. Spravodajský záznam v rumunskej televízii v tejto akcii si môžte pozrieť tuto.
a nejaké amatérske videjko:
Samozrejme, organizátori (teda Alex a Zazu - v prvom videu dvaja, ktorí sú na čele davu) uvažujú o ďalšom pokračovaní, pričom chceli urobiť niečo zmysluplné - napr. 10 minút zbierať odpadky po ceste, alebo ísť čítať do knižnice - pracuje sa aj na ďalších nápadoch, pričom v prípade verejnej prospešnosti tejto akcie majú sľúbenú aj podporu niektorých miestnych médií. Nuž, držme teda chlapcom palce....
A čo tak usporiadať niečo podobné u nás? Myslíte, že by to malo úspech
štvrtok, februára 14, 2008
Rumunské zápisky / 8. Čo je v Rumunsku iné ako u nás, časť II.
* Verejná doprava a náboženské prejavy
Aj túto tému som už "lízla" v predchádzajúcom príspevku. Systém verejnej dopravy v Konstanci ma prekvapil príjemne. Systém pravidelných odchodov autobusov bez časového harmonogramu mi maximálne vyhovuje. Samozrejme, autobus chodí každým max. 5 minút počas dňa a večer na zastávke nečakám viac ako 10 minút. Posledný autobus odchádza z prvej zastávky presne o 23:00. Skôr som už spomínala aj to, že veľmi vtipné sa mi zdajú byť staré "štikače" lístkov v nových autobusoch. Škoda, zatiaľ sa mi nepodarilo žiaden odfotiť (vlastne, zatiaľ som neskúšala žiaden odfotiť).
Chcela by som Vám však priblížiť samotné cestovanie v autobuse...
Niečo ma totiž prekvapilo na cestujúcich. Na mojej trase do centra a späť míňame niekoľko Božích chrámov. To sa mi v Košiciach, a vlastne na Slovensku zatiaľ nestalo, aby sa 2/3 autobusu prežehnalo pri každom minutí kostola. Dokonca aj hluční, potetovaní popiercingovaní chalani...zrazu prerušili zábavu dali dole čiapky a pokorne sa prežehnali. Niektorí raz, niektorí trikrát...niektorí osemkrát.
Na druhej strane, v autobusoch minimálne 2/3 populácie tvoria dôchodcovia. Neviem, kam toľko cestujú, vlastne to nie je moja starosť. Trošku na nervy mi však lezie systém vystupovania z autobusov. V princípe je rovnaký ako u nás...(teda, na zastávke sa otvoria dvere, ľudia vystúpia, dvere sa zatvoria a autobus ide ďalej). Prečo sa však všetci ľudia boja, že nestihnú vystúpiť...to nechápem. A že ako sa tento strach prejavuje? No...prejavuje sa tak, že ľudia, čo chcú vystúpiť sa nahrnú ku dverám akonáhle autobus opustí predchádzajúcu zastávku. A teda niekedy to je veľmi otravné. Napríklad, keď na tej istej zastávke vystupujem aj ja a ja vôbec nepociťujem potrebu pchať sa cez poloplný autobus 5 minút pred zastávkou.... Nuž, iný kraj, iný mrav.
* Budovy v historickom centre a ich obyvatelia
Pobrežie Čierneho mora, kde sa nachádza príjemná promenáda s historickou budovou kasína, ktorá sa veľkolepo týči v jej strede a ktorá vzbudzuje dojem, že sa chce odtrhnúť od pobrežia je jedno z najkrajších a najpríjemnejších miest v Konstanci. Avšak dosťať sa na toto miesto nie je vždy najpríjemnejšia a najbezpečnejšia záležitosť. Pokiaľ si zvolíte cestu od Ovidiovho námestia, popri Kráľovskej mešite, resp. popri Katedrále... nuž ťažko sa to opisuje, keď chcem pôsobiť objektívne. Je dosť smutné, že väčšina budov v historickom centre je na konci svojej životnosti. Pred Vašimi očami z týchto kedysi krásnych a majestátnych budov pomaličky vyhasína život....Očividne sa o množstvo týchto budov nikto nestaral dlhé roky (alebo možno aj desaťročia) a tak logicky chátrajú. Škoda. Ale verím, že čas investícií do tohto regiónu ešte len príde a pomaličky začne mesto dostávať majestátnu podobu. Budov sa však nebojím. Tá istá oblasť historického centra je však obývaná zväčša rómskou populáciou. Chlapov - rómov možno vídať na uliciach, ako hrajú nejaké (pre mňa neznáme) hry o peniaze. Vraj je to tu veľmi populárne. Z bezpečnostných dôvodov
pri prechádzaní touto oblasťou sme všetci ticho, aby náhodou nebolo počuť iný jazyk ako rumunčinu. Z logických dôvodov teda zatiaľ nemám ani žiadnu fotodokumentáciu. Miestni ma totiž upozornili, že títo rómovia sú dosť háklivý na takéto fotodokumentácie.... ale keďže som len žena, tak by ma nezbili, ale len okradli a ako prvé by vzali foťák. Nuž, zatiaľ som to neriskla...
* Vietor
Kedysi som si myslela, že v Košickej kotline je neznesiteľný vietor.... už si to nemyslím. Odteraz, keď bude v Košiciach fúkať náš úžasný severný vietor, budem sa z tohto "príjemného" vetríka tešiť, pretože viem, že v Konstanci je to niekoľkokrát horšie. Najmä na mestskej pláži. Nie som meteorológ, ani žiaden iný počasiaznalý rozum, ale aiesecári mi spomínali niečo o morskom vetre zvaný breeze, ktorý sa strieda s nepríjemným vetrom z Ruska. Zatiaľ jediný rozdiel medzi týmito vetrami, ktorý som pstrehla, je ten, že idú opačným smerom. Každopádne, zatiaľ je tu príjemná prechádzka po miestnej pieskovej pláži spojená s veternou silou, ktorej musíte odolávať pri každom pohybe.
* Filmy v televízii
Mojím veľkým prekvapením bolo zistenie, že v Rumunsku nemajú dabing. Alebo možno majú.... možno len na rozprávky, neviem. Každopádne, všetky filmy v televíznych programoch sú v pôvodnom znení a s titulkami. Aj vďaka tomuto je angličtina mladých ľudí prekvapivo dobrá. Starší obyvatelia väčšinou anglicky dobre nehovoria, ale každý má ako-takú šajnu, hlavne z filmov.
pozn.: Nemyslite si, že tu vykukávam televízor. Ten tu, napriek prísľubom domácej, nemám k dispozícii. Avšak domáca ho má zapnutý nonstop, takže pri prechádzkach po byte čo - to pochytím.
* Rómska populácia
Okrem toho, čo som spomínala o obyvateľoch historického centra by som chcela vyzddvihnúť jednu vec. Rozdiel oproti našim, košicikým rómskym spoluobčanom je ten, že v Košiciach som sa nikdy nestretla s tak farebným oblečením rómskych žien. Tu pri cestovní autobusom obdivujem ich pestrofarebné šaty, plné kvetov (myslím natlačených na látke), šatky vpletené do vlasov.... nuž, niektoré ženy vyzerajú naozaj ako z rozprávky.
* Moslimovia
V článku o Konstanci som už spomínala, že v tomto meste obyvateľstvo tvorí mozaiku zloženú z rôznych národností a náboženstiev. Je to zároveň akási prechodná brána medzi moslimským a kresťanským svetom. Vlastne asi polovica aiesecárov, ktorých poznám sú moslimovia. Zatiaľ o nich veľa neviem..teda o ich špeciálnych zvykoch, ktoré my nemáme (teda okrem toho, že nejedia bravčové mäso).
Podľa mňa veľmi pekným prejavom toho, ako pokojne a svorne spolu žijú viaceré náboženstvá je to, že mešita je na tej istej ulici ako pravoslávna katedrála a len niekoľko metrov ďalej sa nachádza rímskokatolícky kostol. Ozdobou mešity je minaret, z ktorého sa 5 krát denne zvolávajú veriaci na motlitby. Táto mešita je blízko miesta, kde pracujem, a teda každý deň počujem toto zvolávanie. Je to nezvyčajné a vo mne to vzbudzuje ďaleko "východnejšie pocity".
* Odpadky
Všade, všade, všade. Nechcem tým povedať, že Rumuni sú neporiadny národ... no, asi taký, ako my. Ale na tento druh znečistenia vplýva viacero faktorov. Jednak je to častý a silný vietor, potom samozrejme túlavé psy, pre ktoré odpadky predstavujú často jedinú možnosť potravy. No a v neposlednom rade sú to "rýchle roty chip a dale-a", teda upratovacie služby, ktoré majú asi najlepšiu prácu na svete - majú dovolenku 360 dní v roku...teda aspoň tak to tu vyzerá. Na hlavných cestných ťahoch a v obchodnom centre mestá sa pravidelne zametá. Ale napríklad na mestskej pláži (a hlavne vstup na mestskú pláž) to vyzerá hrôzostrašne... verím však, že len počas jesene a zimy...a že v lete to popratajú, keď už je tam tá pláž. Nuž, budem mať možnosť to zistiť keď sa sem vrátim v lete na dovolenku.
* Strava
Napriek tomu, že som zatiaľ neochutnala veľmi veľa tradičných jedál, dovolím si tvrdiť, že rumunská kuchyna je pre mňa jednou z najchutnejšíck kuchýň vôbec. Dúfam, že viac o rumunských jedlách sa mi podarí napísať v samostatnom príspevku. Tu by som len chcela vyzdvihnúť dôležitosť chleba v rumunskej strave. Naozaj, pre väčšinu rumunov tvorí chlieb neoddeliteľný doplnok stravy k čomukoľvek - či je to sarmale (naša plnená kapusta), alebo vyprážaný rezeň s hranolkami.... ku všetkému patrí chlieb. Taktiež by som chcela vyzdvihnúť polievky...hmmm, taká rumunska ciorba - teda akákoľvek polievka na kyslo - to je rozprávka pre môj žalúdok....
Preto mi držte palce, nech sa mi podari z kuchyne "okukať" čo najviac...
Aj túto tému som už "lízla" v predchádzajúcom príspevku. Systém verejnej dopravy v Konstanci ma prekvapil príjemne. Systém pravidelných odchodov autobusov bez časového harmonogramu mi maximálne vyhovuje. Samozrejme, autobus chodí každým max. 5 minút počas dňa a večer na zastávke nečakám viac ako 10 minút. Posledný autobus odchádza z prvej zastávky presne o 23:00. Skôr som už spomínala aj to, že veľmi vtipné sa mi zdajú byť staré "štikače" lístkov v nových autobusoch. Škoda, zatiaľ sa mi nepodarilo žiaden odfotiť (vlastne, zatiaľ som neskúšala žiaden odfotiť).
Chcela by som Vám však priblížiť samotné cestovanie v autobuse...
Niečo ma totiž prekvapilo na cestujúcich. Na mojej trase do centra a späť míňame niekoľko Božích chrámov. To sa mi v Košiciach, a vlastne na Slovensku zatiaľ nestalo, aby sa 2/3 autobusu prežehnalo pri každom minutí kostola. Dokonca aj hluční, potetovaní popiercingovaní chalani...zrazu prerušili zábavu dali dole čiapky a pokorne sa prežehnali. Niektorí raz, niektorí trikrát...niektorí osemkrát.
Na druhej strane, v autobusoch minimálne 2/3 populácie tvoria dôchodcovia. Neviem, kam toľko cestujú, vlastne to nie je moja starosť. Trošku na nervy mi však lezie systém vystupovania z autobusov. V princípe je rovnaký ako u nás...(teda, na zastávke sa otvoria dvere, ľudia vystúpia, dvere sa zatvoria a autobus ide ďalej). Prečo sa však všetci ľudia boja, že nestihnú vystúpiť...to nechápem. A že ako sa tento strach prejavuje? No...prejavuje sa tak, že ľudia, čo chcú vystúpiť sa nahrnú ku dverám akonáhle autobus opustí predchádzajúcu zastávku. A teda niekedy to je veľmi otravné. Napríklad, keď na tej istej zastávke vystupujem aj ja a ja vôbec nepociťujem potrebu pchať sa cez poloplný autobus 5 minút pred zastávkou.... Nuž, iný kraj, iný mrav.
* Budovy v historickom centre a ich obyvatelia
Pobrežie Čierneho mora, kde sa nachádza príjemná promenáda s historickou budovou kasína, ktorá sa veľkolepo týči v jej strede a ktorá vzbudzuje dojem, že sa chce odtrhnúť od pobrežia je jedno z najkrajších a najpríjemnejších miest v Konstanci. Avšak dosťať sa na toto miesto nie je vždy najpríjemnejšia a najbezpečnejšia záležitosť. Pokiaľ si zvolíte cestu od Ovidiovho námestia, popri Kráľovskej mešite, resp. popri Katedrále... nuž ťažko sa to opisuje, keď chcem pôsobiť objektívne. Je dosť smutné, že väčšina budov v historickom centre je na konci svojej životnosti. Pred Vašimi očami z týchto kedysi krásnych a majestátnych budov pomaličky vyhasína život....Očividne sa o množstvo týchto budov nikto nestaral dlhé roky (alebo možno aj desaťročia) a tak logicky chátrajú. Škoda. Ale verím, že čas investícií do tohto regiónu ešte len príde a pomaličky začne mesto dostávať majestátnu podobu. Budov sa však nebojím. Tá istá oblasť historického centra je však obývaná zväčša rómskou populáciou. Chlapov - rómov možno vídať na uliciach, ako hrajú nejaké (pre mňa neznáme) hry o peniaze. Vraj je to tu veľmi populárne. Z bezpečnostných dôvodov
pri prechádzaní touto oblasťou sme všetci ticho, aby náhodou nebolo počuť iný jazyk ako rumunčinu. Z logických dôvodov teda zatiaľ nemám ani žiadnu fotodokumentáciu. Miestni ma totiž upozornili, že títo rómovia sú dosť háklivý na takéto fotodokumentácie.... ale keďže som len žena, tak by ma nezbili, ale len okradli a ako prvé by vzali foťák. Nuž, zatiaľ som to neriskla...
* Vietor
Kedysi som si myslela, že v Košickej kotline je neznesiteľný vietor.... už si to nemyslím. Odteraz, keď bude v Košiciach fúkať náš úžasný severný vietor, budem sa z tohto "príjemného" vetríka tešiť, pretože viem, že v Konstanci je to niekoľkokrát horšie. Najmä na mestskej pláži. Nie som meteorológ, ani žiaden iný počasiaznalý rozum, ale aiesecári mi spomínali niečo o morskom vetre zvaný breeze, ktorý sa strieda s nepríjemným vetrom z Ruska. Zatiaľ jediný rozdiel medzi týmito vetrami, ktorý som pstrehla, je ten, že idú opačným smerom. Každopádne, zatiaľ je tu príjemná prechádzka po miestnej pieskovej pláži spojená s veternou silou, ktorej musíte odolávať pri každom pohybe.
* Filmy v televízii
Mojím veľkým prekvapením bolo zistenie, že v Rumunsku nemajú dabing. Alebo možno majú.... možno len na rozprávky, neviem. Každopádne, všetky filmy v televíznych programoch sú v pôvodnom znení a s titulkami. Aj vďaka tomuto je angličtina mladých ľudí prekvapivo dobrá. Starší obyvatelia väčšinou anglicky dobre nehovoria, ale každý má ako-takú šajnu, hlavne z filmov.
pozn.: Nemyslite si, že tu vykukávam televízor. Ten tu, napriek prísľubom domácej, nemám k dispozícii. Avšak domáca ho má zapnutý nonstop, takže pri prechádzkach po byte čo - to pochytím.
* Rómska populácia
Okrem toho, čo som spomínala o obyvateľoch historického centra by som chcela vyzddvihnúť jednu vec. Rozdiel oproti našim, košicikým rómskym spoluobčanom je ten, že v Košiciach som sa nikdy nestretla s tak farebným oblečením rómskych žien. Tu pri cestovní autobusom obdivujem ich pestrofarebné šaty, plné kvetov (myslím natlačených na látke), šatky vpletené do vlasov.... nuž, niektoré ženy vyzerajú naozaj ako z rozprávky.
* Moslimovia
V článku o Konstanci som už spomínala, že v tomto meste obyvateľstvo tvorí mozaiku zloženú z rôznych národností a náboženstiev. Je to zároveň akási prechodná brána medzi moslimským a kresťanským svetom. Vlastne asi polovica aiesecárov, ktorých poznám sú moslimovia. Zatiaľ o nich veľa neviem..teda o ich špeciálnych zvykoch, ktoré my nemáme (teda okrem toho, že nejedia bravčové mäso).
Podľa mňa veľmi pekným prejavom toho, ako pokojne a svorne spolu žijú viaceré náboženstvá je to, že mešita je na tej istej ulici ako pravoslávna katedrála a len niekoľko metrov ďalej sa nachádza rímskokatolícky kostol. Ozdobou mešity je minaret, z ktorého sa 5 krát denne zvolávajú veriaci na motlitby. Táto mešita je blízko miesta, kde pracujem, a teda každý deň počujem toto zvolávanie. Je to nezvyčajné a vo mne to vzbudzuje ďaleko "východnejšie pocity".
* Odpadky
Všade, všade, všade. Nechcem tým povedať, že Rumuni sú neporiadny národ... no, asi taký, ako my. Ale na tento druh znečistenia vplýva viacero faktorov. Jednak je to častý a silný vietor, potom samozrejme túlavé psy, pre ktoré odpadky predstavujú často jedinú možnosť potravy. No a v neposlednom rade sú to "rýchle roty chip a dale-a", teda upratovacie služby, ktoré majú asi najlepšiu prácu na svete - majú dovolenku 360 dní v roku...teda aspoň tak to tu vyzerá. Na hlavných cestných ťahoch a v obchodnom centre mestá sa pravidelne zametá. Ale napríklad na mestskej pláži (a hlavne vstup na mestskú pláž) to vyzerá hrôzostrašne... verím však, že len počas jesene a zimy...a že v lete to popratajú, keď už je tam tá pláž. Nuž, budem mať možnosť to zistiť keď sa sem vrátim v lete na dovolenku.
* Strava
Napriek tomu, že som zatiaľ neochutnala veľmi veľa tradičných jedál, dovolím si tvrdiť, že rumunská kuchyna je pre mňa jednou z najchutnejšíck kuchýň vôbec. Dúfam, že viac o rumunských jedlách sa mi podarí napísať v samostatnom príspevku. Tu by som len chcela vyzdvihnúť dôležitosť chleba v rumunskej strave. Naozaj, pre väčšinu rumunov tvorí chlieb neoddeliteľný doplnok stravy k čomukoľvek - či je to sarmale (naša plnená kapusta), alebo vyprážaný rezeň s hranolkami.... ku všetkému patrí chlieb. Taktiež by som chcela vyzdvihnúť polievky...hmmm, taká rumunska ciorba - teda akákoľvek polievka na kyslo - to je rozprávka pre môj žalúdok....
Preto mi držte palce, nech sa mi podari z kuchyne "okukať" čo najviac...
utorok, februára 12, 2008
Rumunské zápisky / 7. Čo je v Rumunsku iné ako u nás, čast I.
Vzhľadom na doterajší monotónny priebeh mojich všedných dní sa mi ťažko hľadala téma, ktorou by som mohla prispieť a podeliť sa tak o moje zážitky. Rozhodla som sa teda stručne priblížiť aspoň zopár skutočností, s ktorými sa tu v Rumunsku stretávam....a ktoré sú proste iné ako u nás (resp. aspoň ako v Košiciach). Niektoré veci som už spomínala v predošlých príspevkoch. Ale veď nie nadarmo sa hovorí..."opakovanie, matka múdrosti", no nie?
Takže, čo ma v Rumunsku (konkrétne v KOnstance) prekvapilo, resp. zarazilo:
* Ceny (a v mojom prípade hlavne ceny piva)
Je zaujímavé, že všetky oficiálne zdroje uvádzajú cenový index v Rumunsku podstatne nižší ako na Slovensku. Ja som sem prišla s tým, že ceny sú približne na takej úrovni ako u nás - ale určite nie na vyššej. Nuž, tadaaaa...prekvapenie. Lacný život sa nekoná. Aj vďaka všeobecným predsudkom, že Rumunsko je lacná krajina sa utvrdzujem v tom, čo mi často hovoria miestni, keď sa nad niečim čudujem: "toto je Rumunsko, tu je možné všetko".
Pre porovnanie: najlacnejšie pivo, aké som tu pila stálo 3,5 RON (teda niečo vyše 30,-Sk). Priemerne stojí pivo v podniku 4-6 RON (teda 36 - 54,-). Cien kávy, čaju, a všelijakých nealkoholických nápojov sa pohybujú v rovnakých kategóriách ako spomínané pivo. Na druhej strane som z viacerých zdrojov počula, že Konstanca je veľmi drahé mesto v Rumunskom meradle - hlavne kvôli moru a turistom v lete (btw zatiaľ som tu okrem Maike - AIESEC stážistky z Nemecka nestretla žiadneho cudzinca). Ceny dopravy sú porovnateľné ako u nás - jedna jazda autobusom cca 12,-Sk, pričom mesačný lístok na jednu autobusovú linku tu stojí cca 400,-Sk (V Bukuresti vraj stoji len nieco okolo 150,-Sk). Čo sa týka cien jedál, je to porovnateľné s našimi. Všetko ostatné, čo som si stihla všimnúť, je na našej - teda vlastne už aj Európskej úrovni.
* Túlave psy
Najprv som si z toho nerobila veľkú hlavu. Avšak postupom času sa ich začínam desiť viac a viac. Naozaj Rumunsko je krajina túlavých psov. Z pochopiteľných dôvodov som tu teda zatiaľ nevidela žiadnu túlavú mačku. Pred nejakým časom sa organizovali nejaké projekty, aby sa množstvo týchto túlavých psov obmedzilo. Konkrétne sa rozhodli všetkých psov (aj feny) sterilizovať. Strerilizované zvieratá označkovali. Tento projekt sa konal len prednedávanom (teda pred 1 - 2 rokmi). Ja som tu vyše mesiaca, denne na mojej ceste vídam minmálne 5 - 10 pouližných hafanov. Avšak za celý čas som tu videla len 1 psa s označením signalizujúcim jeho sterilizáciu. Nuž, projekt sa asi nepodaril.
Každopádne, ja som ako tak v pohode. Bývam na rušnej ulici a v podstate nie som odkázaná na dlhé chodenie. Ale Maike, nemecká stážistka, ktorá býva na tichej ulici s krásnynm výhľadom na more a celé pobrežie.... nuž, nie vždy je výhodou bývať v pokojnej štvrti.... Tu je totiž koncentrácie týchto túlavých zvierat oveľa vyššia ako kdekoľvek inde. A navyše, minimálne každý druhý človek, s ktorým som sa rozprávala má nepríjemný zážitok s útokom týchto psov.
Nuž, miestni vedia, ako nás, zahraničných povzbudiť.
* kvalita chodníkov a ciest
Aj túto tému som už skôr načrtla. Sľubujem, že už nikdy nebudem nadávať na dlažbu na Hlavnej ulici v Košiciach. Kráľovstvo za takúto dlažbu kdekoľvek v Konstanci. Som si istá, že časom sa aj predstavitelia tohto mesta pustia do kompletných rekonštrukcií infraštruktúry a chodníkov pre chodcov. Konieckoncov, niekde som to už ako stratégiu
zahliadla. Avšak, vôľa by bola...všetko je to logicky otázka peňazí.
Takže pešie prechádzky (okrem obľúbenej zóny na pobreží) nie sú veľmi príjemné. Zvlášť, keď si musíte dávať veľký pozor na to, kam stúpate. Kúsky asfaltu striedajú ostrovčeky štrkopiesku, diery, prípadne aj plata. Niekedy mám pocit, že chodníky tu budujú len zo zvyšných stavebných materiálov. Teda keď napríklad pri plátaní nejakej diery na ceste sa im zvýši kúsok asfaltu, tak ho proste vylejú na najbližší chodník... aj to môžu byť chodci radi, že vôbec majú kadiaľ chodiť. Často totiž chodníky nie sú vôbec a tak sú ľudia nútení sa premávať po ceste. A poviem Vám,
vodiči tú nie sú veľmi ohľaduplní. Ha, a navyše, 2/3 chodníkov - tých lepších chodníkov, najmä v centre meste je neschodných. Môžte všetci 2 krát hádať prečo... No predsa kvôli nedostatku parkovacích miest. A kde každý vodič zaparkuje, keď nie je poruke parkovisko?...no predsa na chodníku. A keď už parkuje na chodníku, tak zaparkuje poriadne a tak, že nárazníkom sa takmer dotýka steny oproti....a teda logicky, kým sa chodci nenaučia lietať, musia zdieľať cesty spolo s mašinami poháňanými konskými silami...A kým sa vodiči nenaučia byť viac uhľaduplní, nebudem sa tu cítiť pri prechádzkach bezpečne.
Pre menšie medzinárodné porovnanie.....Počas môjho pobytu v Španielsku som sa sťažovala na to, že pri chodení po chodníku si treba dávať veľký pozor, pretože nikdy neviete, kde sa "vyšpiní" domáci miláčik ľudí žijúcich naokolo. Vďaka minimálnemu množstvu zelene, majitela nemajú kde venčiť svojich psov a tak príkovi neostáva nič iné, len pustiť tam, kde to naňho príde. A teda neraz trebalo dávať riadny pozor pod nohy....ale, chodníky boli...a boli dobré. Tu, v Rumunsku, tento problém nie je.... je tu zelene dosť...a ešte viac psov...ale, s chodníkmi je problém. Takže vlastne rozmýšľam sama pre seba...čo je lepšie? :-) Alebo som len typ človeka s nekonečnou potrebou na všetko sa sťažovať?
(pozn.: týmto článkom sa snažím len vyjadriť realitu mojimi očami.... v žiadnom prípade sa nesťažujem).
Takže, čo ma v Rumunsku (konkrétne v KOnstance) prekvapilo, resp. zarazilo:
* Ceny (a v mojom prípade hlavne ceny piva)
Je zaujímavé, že všetky oficiálne zdroje uvádzajú cenový index v Rumunsku podstatne nižší ako na Slovensku. Ja som sem prišla s tým, že ceny sú približne na takej úrovni ako u nás - ale určite nie na vyššej. Nuž, tadaaaa...prekvapenie. Lacný život sa nekoná. Aj vďaka všeobecným predsudkom, že Rumunsko je lacná krajina sa utvrdzujem v tom, čo mi často hovoria miestni, keď sa nad niečim čudujem: "toto je Rumunsko, tu je možné všetko".
Pre porovnanie: najlacnejšie pivo, aké som tu pila stálo 3,5 RON (teda niečo vyše 30,-Sk). Priemerne stojí pivo v podniku 4-6 RON (teda 36 - 54,-). Cien kávy, čaju, a všelijakých nealkoholických nápojov sa pohybujú v rovnakých kategóriách ako spomínané pivo. Na druhej strane som z viacerých zdrojov počula, že Konstanca je veľmi drahé mesto v Rumunskom meradle - hlavne kvôli moru a turistom v lete (btw zatiaľ som tu okrem Maike - AIESEC stážistky z Nemecka nestretla žiadneho cudzinca). Ceny dopravy sú porovnateľné ako u nás - jedna jazda autobusom cca 12,-Sk, pričom mesačný lístok na jednu autobusovú linku tu stojí cca 400,-Sk (V Bukuresti vraj stoji len nieco okolo 150,-Sk). Čo sa týka cien jedál, je to porovnateľné s našimi. Všetko ostatné, čo som si stihla všimnúť, je na našej - teda vlastne už aj Európskej úrovni.
* Túlave psy
Najprv som si z toho nerobila veľkú hlavu. Avšak postupom času sa ich začínam desiť viac a viac. Naozaj Rumunsko je krajina túlavých psov. Z pochopiteľných dôvodov som tu teda zatiaľ nevidela žiadnu túlavú mačku. Pred nejakým časom sa organizovali nejaké projekty, aby sa množstvo týchto túlavých psov obmedzilo. Konkrétne sa rozhodli všetkých psov (aj feny) sterilizovať. Strerilizované zvieratá označkovali. Tento projekt sa konal len prednedávanom (teda pred 1 - 2 rokmi). Ja som tu vyše mesiaca, denne na mojej ceste vídam minmálne 5 - 10 pouližných hafanov. Avšak za celý čas som tu videla len 1 psa s označením signalizujúcim jeho sterilizáciu. Nuž, projekt sa asi nepodaril.
Každopádne, ja som ako tak v pohode. Bývam na rušnej ulici a v podstate nie som odkázaná na dlhé chodenie. Ale Maike, nemecká stážistka, ktorá býva na tichej ulici s krásnynm výhľadom na more a celé pobrežie.... nuž, nie vždy je výhodou bývať v pokojnej štvrti.... Tu je totiž koncentrácie týchto túlavých zvierat oveľa vyššia ako kdekoľvek inde. A navyše, minimálne každý druhý človek, s ktorým som sa rozprávala má nepríjemný zážitok s útokom týchto psov.
Nuž, miestni vedia, ako nás, zahraničných povzbudiť.
* kvalita chodníkov a ciest
Aj túto tému som už skôr načrtla. Sľubujem, že už nikdy nebudem nadávať na dlažbu na Hlavnej ulici v Košiciach. Kráľovstvo za takúto dlažbu kdekoľvek v Konstanci. Som si istá, že časom sa aj predstavitelia tohto mesta pustia do kompletných rekonštrukcií infraštruktúry a chodníkov pre chodcov. Konieckoncov, niekde som to už ako stratégiu
zahliadla. Avšak, vôľa by bola...všetko je to logicky otázka peňazí.
Takže pešie prechádzky (okrem obľúbenej zóny na pobreží) nie sú veľmi príjemné. Zvlášť, keď si musíte dávať veľký pozor na to, kam stúpate. Kúsky asfaltu striedajú ostrovčeky štrkopiesku, diery, prípadne aj plata. Niekedy mám pocit, že chodníky tu budujú len zo zvyšných stavebných materiálov. Teda keď napríklad pri plátaní nejakej diery na ceste sa im zvýši kúsok asfaltu, tak ho proste vylejú na najbližší chodník... aj to môžu byť chodci radi, že vôbec majú kadiaľ chodiť. Často totiž chodníky nie sú vôbec a tak sú ľudia nútení sa premávať po ceste. A poviem Vám,
vodiči tú nie sú veľmi ohľaduplní. Ha, a navyše, 2/3 chodníkov - tých lepších chodníkov, najmä v centre meste je neschodných. Môžte všetci 2 krát hádať prečo... No predsa kvôli nedostatku parkovacích miest. A kde každý vodič zaparkuje, keď nie je poruke parkovisko?...no predsa na chodníku. A keď už parkuje na chodníku, tak zaparkuje poriadne a tak, že nárazníkom sa takmer dotýka steny oproti....a teda logicky, kým sa chodci nenaučia lietať, musia zdieľať cesty spolo s mašinami poháňanými konskými silami...A kým sa vodiči nenaučia byť viac uhľaduplní, nebudem sa tu cítiť pri prechádzkach bezpečne.
Pre menšie medzinárodné porovnanie.....Počas môjho pobytu v Španielsku som sa sťažovala na to, že pri chodení po chodníku si treba dávať veľký pozor, pretože nikdy neviete, kde sa "vyšpiní" domáci miláčik ľudí žijúcich naokolo. Vďaka minimálnemu množstvu zelene, majitela nemajú kde venčiť svojich psov a tak príkovi neostáva nič iné, len pustiť tam, kde to naňho príde. A teda neraz trebalo dávať riadny pozor pod nohy....ale, chodníky boli...a boli dobré. Tu, v Rumunsku, tento problém nie je.... je tu zelene dosť...a ešte viac psov...ale, s chodníkmi je problém. Takže vlastne rozmýšľam sama pre seba...čo je lepšie? :-) Alebo som len typ človeka s nekonečnou potrebou na všetko sa sťažovať?
(pozn.: týmto článkom sa snažím len vyjadriť realitu mojimi očami.... v žiadnom prípade sa nesťažujem).
piatok, februára 01, 2008
Rumunské zápisky / 6. Konstanca - alebo čo všetko sa mi podarilo o tomto meste zistiť
V tomto príspevku by som Vám rada priblížila mesto, ktoré je počas týchto dvoch mesiacov mojím prechodnýmm domovom.
Takze, najprv zopar faktov:
* Mesto Konstanca (v rumuncine Constanţa) je jednym z okresnych miest Juhovychodneho regionu v Rumunsku. Je dolezita najma kvoli velkemu pristavu (najvacsiemu v Ciernom mori a zaroven 4. najvacsiemu v Europe). Tento pristav tvori vlastne krizovatku medzi Europou a Aziou (vdaka Dunaju) a teda jeho vyznam je z obchodneho hladiska dost velky. Ma velky potencial stat sa Europskou dvojkou, hned po Rotterdame.
* Rozloha: 1 121,66 km2
* populacia: 310 tis. obyvatelov (v roku 2002)
* Etnicke skupiny: Rumuni, Turci, Tatari, Greci, Nemci
* Jazyk: rumuncina, aj ked vdaka pocetnemu zastupeniu turkov a romov ... v podstate je to ako v Kosiciach, ked si namiesto Turkov predstavite Madarsky hovoriaich Kosicanov. Mimochodom, zastupenie Romov je z mojho pozorovania asi na rovnakej urovni ako u nas... takze kulturny sok v tejto oblasti urcite nehrozi :).
Trosku z Historie
Konstanca (nastupkyna historickeho mesta Tomis) je najstarsie obyvane mesto v Rumunsku a z hladiska ekonomiky a populacie je v sucasnosti druhe najvacsie mesto v tejto krajine.
Podla mnozstva historickych zdrojov Konstanca lezi na uzemi, kde bolo kedysi mesto Tomis.
Tomis bol Gréckou kolóniou v provincii Skythia (nie som si istá, či je to správny názov v Slovenčine) na pobreží Čierneho mora, založenou cca v roku 500 p.n.l. najmä kvôli obchodu. V roku 29 p.n.l. sa toto mesto dostalo do ruk Rima. Neskor (r. 8 n.l.) bol na toto miesto vyhnany Rimsky basnik Ovidius, ktory tu aj o 8 rokov neskor zomrel. Konstanca je na jeho nazivanie v tomto mesta hrda a dokazala to obratit vo svoj prospech - hlavne v turizme. Ovidiova socha je dokonca hlavnou atrakciou namestia hned pri velkom narodnom historickom muzeu. Toto mesto sa pocas Ovidiovho pobytu stalo hlavnou temou jeho tvorby, konkretne Zalospevov...
"...Když jsem se dotkl země, v které mám odpykat trest,
chce se mi toliko plakat a proudy ze zraku mého
řinou se stejně jako voda, taje-li na jaře sníh.
Toužím po známych místech a myslím na domov, na Řím,
na vše, co nechal jsem v městě, pro mne jež ztraceno je."
(Žalospevy, Kniha III, 2)
Ovidius vsak vnimal Tomis (dnesnu Konstancu) ako totalnu divocinu a cely cas sa odtial snazil dostat. Bohuzial Rimsky cisar ho spat do Rima nepustil...
Jeho dnesny nazov dostal za cias vlady cisara Konstantina Velkeho, ktory ho pomenoval podla svojej nevlastnej sestry - "Constantia".
Mesto preslo potom este bohatou historiou. Bolo sucastou Byzantskej rise, Bulharskeho kralovstva, potom bolo pod vladou Otomana. V roku 1878 po Rumunskej vojne o nezavislost bola Konstanca spolu so zvyskom regiona severnej Dobrodze pridruzena k Rumunsku.
Dnes je mesto príjemnou zmesou grécko-rímskych ruín, tureckých mešít a "moderných" bulvárov. S historickým názvom mesta - TOMIS - sa tu však stretnete často. Okrem toho, že je tak pomenované moderné nákupné stredisko v centre, ako aj hlavná dopravná tepna do centra mesta, týmto menom sa môžu pýšiť aj 5 štvrtí v Konstanci (Tomis I,II, III, IV a Tomis Nord).
Od roku 1989 sa Konstanca stala smutne preslávenou aj vďaka sezónnym návalom rómskych a tureckých podvodníkov a zlodejov.
Miestna doprava
Na moje počudovanie, MHD je tu celkom dobre vybavené. Na zastávke rozpis odchodov autobusov nečakajte...ale autobus chodí počas pracovných dní každých 3-5 minút, čo mi maximálne vyhovuje. Celkovo je v Konstanci 17 autobusových liniek, 2 električkové a 2 trolejbusové. 90% autobusov tvoria relatívne nové mašiny (akurát označovače na lístky ešte pamätajú vojnu - ale tie sú práve v procese výmeny). Všetky autobusy sú výraznej farby, takže ich určite neprehliadnete (ja som zaregistrovala žlté, zelené a ružové). Vlastne, ja som v inom ako ružovom zatiaľ nesedela. Električky sa tu však preháňajú ešte v starom kabáte - teda staré, hlučné stroje, ktoré pri každej zákrute neuveriteľne pištia. Chvalabohu, nie je ich tu až tak veľa. Okrem týchto MHD spojov sú tu veľmi obľúbené Mikrobusové spojenia - tie sú prevádzkované súkromnými spoločnosťami a na ich systém som ešte asi úplne neprišla. Ale v podstate každý mikrobus má svoje číslo a svoju pravidelnú trasu a jedna cesta výjde na 1RON (cca 9,4 Sk), pričom jedna cesta v MHD stojí 1,3RON. Takže niekedy sa to oplatí.
Čo sa týka chodenia pešo, tak okrem obchodného centra a pobrežia to nie je bohviečo. Ostrovčeky betónu sa miesia s hlinou a panelmi... často sú však aj tie schodné kúsky chodníka zablokované parkujúcimi autami, takže vlastne viac ako 50% trás (s ktorými som sa ja stretla) som nútená chodiť po ceste spolu s autami...už sa nečudujem, prečo je tu taká vysoká nehodovosť.
Čo sa tu dá vlastne vidieť?
V prvom rade, Konstanca je obľúbená najmä v lete, hlavne vďaka jej severnej časti - obľúbenému turistickému rezortu MAMAIA, ktorý je vraj aj najväčší v Rumunsku.
Historické pamiatky v Konstanci, antické vykopávky, veľké Kasíno na pobreží, múzeá a obchody a prístup k plážovým rezortom z nej urobili centrum turizmu na pobreží Čierneho mora. Kým v meste si môžte užiť množstvo zábavy, v jej okolí môžte navštíviť tradičné dediny, vinice a známy "raj milovníkov vtáctva", Dunajskú Deltu.
Tieto monumenty však určite stoja za povšimnutie
Piata Ovidiu (Námestie Ovídia)
Jej monumentom je socha Ovidia, ktorý tu bol uvrhnutý do vyhnanstva. Socha stojí priamo pred Národným historickým múzeom.
Edificul Roman cu Mozaic (Rímska Mozaika)
Rozsiahla unikátna dlažba kedysi spájala mesto s prístavom. Dnes je zachovaná len tretina tohto unikátu (cca 850 m2) farebnej mozaiky. Bola postavená v 3.st. n.l. a niekoľko storočí bola súčasťou obchodného centra. Táto mozaika teda prežila 1 700 rokov...asi preto už nie je taká farebná :-). Ale vzhľadom na vek... Keby tá dlažba mala oči a uši...to by bolo príbehov, čo by vyrozprávala.
Farul Genovez (Janovský maják)
Bol postavený v roku 1860 na počesť Janovských obchodníkov, ktorí tu v 13 storočí rozbehli prosperujúce obchody.
Cazinoul (Kasíno)
Pre mňa najkrajšie miesto v tomto meste. Kasíno bolo postavené začiatkom 20ho storočia. Krásny výhľad na more a chodník popri pobreží - toto miesto je obľúbené na večerné romantické prechádzky pri západe slnka. Dnes však už slúži len ako reštaurácia.
Casa cu Lei (Dom s Levmi)
O tomto úžasnolm dome viem len to, že sa sem akosi nehodí. Bol postavený koncom 19.storočia a počas v 30-ich rokoch 20.st. v svojich elegantných salónoch hostil Konstantskú smotánku. Dnes vyzera riadne zanedbalo a obusteno.
Parcul Arheologic (Archeologický park)
Je to park medzi Prefektúrou a obchodnýnm centrom mesta - teda kráčam po ňom denne. Je výnimočný tým, že je akýmsi otvoreným múzeom. Sú v ňom totiž vystavené staré fragmenty, stĺpy a iné pozostatky z 3. - 6.-ho storočia.
Pravoslávna katedrála sv. Petra a Pavla
Nádherná katedrála postavená koncom 19.st. takmer na pobreží mora. jej zlatá strecha sa na slnku nádherne leskne :-) . Počas 2.sv. vojny bola zničená a potom následne zrekonštruovaná.
Mosqueea Regala (Kráľovská mešita)
Postavená v roku 1910 po záštitou rumunského kráľa Carola I. na mieste zbúranej Mahmudovej Mešity podľa predlohy známeho architekta Victora Stefanescu. Je to prvá stavba postavená v tehiel a železobetónu v celom kraji Dobrodza. Mešita je sídlom duchovného vodcu cca 55 000 moslimov (pôvodom Turkov a Tatárov) žijúcich na pobreží, v Dobrodzi. V interiéri púta pozornosť veľký Perzský koberec (taký veľký, že sa ani celý nevošiel), dar od sultána Abdula Hamida. Tento koberec je jeden z najväčších svojho druhu v Európe, meria 9x16 metrov a váži 490kg (Vám poviem, že toto by som vysávať nechcela).Najväčšou atrakciou je však 47m vysoký minaret (veža), z ktorej je nádherbý výhľad na mesto aj pobrežie. Z tohto minaretu sa 5 krát denne zvolávajú všetci veriaci na modlitby. Nuž, ten kto zvoláva, má dobrú rozcvičku...5 krát denne o týchto schodoch by som chodiť nechcela.
Každopádne, je to toho oveľa viac, čo sa dá obdivovať, alebo aspoň objavovať... ale, niečo je lepšie vidieť radšej na vlastné oči... :-)
piatok, januára 25, 2008
Rumunské zápisky / 5. Na čom tu vlastne pracujem
Zamerom mojej cesty tu, do Konstatny bola staz cez AIESEC. A tak sonm prijala ponuku, a do polovice marca 2008 stazujem na Prefekture okresu Konstanta, konkretne na Oddeleni Europskej Integracie. Ulohou tohto oddelenia je okrem mnozstva inych zalezitosti aj:
- Diseminacia aktualnych informacii z EU urovne na lokalnej urovni
- Spristupnenie informacii o moznostiach financovania prostrednictvom programov a fondov EU pre obce a mesta v kraji a okrese
- Pomoc pri ziadostiach o financnu podporu/grant z EU programov a fondov.
Nuz a mojou hlavnou ulohou je najma bod c. 3. Teda mojou cielom je napisat zopar projektov pre miestne radnice a pomoct tak regionu Dobrodgea, v ktorom sa Konstanta nachadza. Samozrejme, okrem toho mam viacero inych vedlajsich uloh, ako napr. zopar treningov pre radnice, napisat guide o aplikovani na EU fondy a podobne. Kazdopadne tato staz bude pre mna velkym prinosom a tesim sa, ze sa mi ju podarilo najst a ze som tu. O dva mesiace Vam potom napisem, co sa mi podarilo...
obr.: oddelenie Europskej integracie spolu so svojou Slovenskou posilou (teda mnou).
Pracujem v celkom prijemnom kolektive. Nase oddelenie Europskej integracie pozostava z spolu zo 6-ich ludi, v ratane mna. Ja so sefkou, Elenou, sedim v jej kancelarii, takze sme trosku separovany. Nie ze by mi to vadilo, prave naopak...ona (okrem kolegu - jedineho chlapa na oddeleni) je jedina, ktora sa nezdraha rozpravat po anglicky. Je velmi mila a v kancli sa vieme aj celkom slusne zabavit a zavtipkovat. Ostatni kolegovia sedia v kancelarii na opacnej strane chodby. S kazdym z nich sa viem celkom slusne porozpravat po anglicky. Avsak akonahle sme vsetci spolu, tu neplati pravidlo, ze v pritomnosti zahranicneho cloveka sa rozprava po anglicky. Tu plati pravidlo, ze po anglicky sa rozprava len SO zahranicnym (teda so mnou). Takze akonahle je vseobecna diskusia (ako napriklad raz na posedeni u nas v kancelarii pri prilezitosti kolegovych narodenin), panuje tu vylucne rumuncina. Ked ma to prestane bavit ...alebo ked dojdu pistacie, pripadne ine obcestvenie :-)...na demonstraciu si presadnem za moj pocitac. Na jednej strane kolegov chapem, ze sa chcu zabavit v svojom jazyku, na druhej strane som zvyknuta na AIESEC styl - a teda ak sa v spolocnosti nachadza nieSlovak, automaticky cela konverzacia je vedena v anglictine. Nuz...aspon mam viac sancu pochytit nieco z miestneho jazyka. Ale spat k praci. Moja (teda sefkina) kancelaria sice nie je nobl zariadena, zato je drevena a teda velmi utulna a mne sa v nej velmi prijemne pracuje. Dokonca mame so sefkou vlastne WC a kuchynku. Samotna budova, kde sa nachadzame nesluzi len pre Prefekturu, ale pre dalsie 2 okresne institucie. Budova je situovana na okraji archeologickeho parku v meste hned medzi historickym a obchodnym centrom mesta. Takze som vlastne v centre diania, v centre mesta. Zaroven prechadza mensimi vylepseniami - v tomto obdobi nam totiz vsade menia dvere. Hmm, aspon to bude vyzerat trosku reprezentativnejsie a budem mat aj vlastny kluc od kancelarie.
Zaujimave na mojom prichadzani do prace je prave vstup do budovy. Kedze budova je osidlena troma roznymi instituciami, logicky ma aj 3 halvne vchody - kazdy z inej strany budovy. Avsak chodby su medzi sebou z vacsej casti prepojene. Ked sa rozhodnem vojst priamo vchodom na Prefekturu, ocitnem sa zoci-voci dvom uniformovanym mladikom, ktori ma nemozu pustit dalej (napriek tomu, ze tam pracujem - asi preto,ze som cudzinec), kym ma nevyzdvihne na brane bud sefka, alebo niekto z kolegov. Po niekolkych dnoch ma to prestalo takto bavit a tak som zacala vchadzat vchodom pre verejnost, ktory zaroven sluzi aj ako hlavny vchod pre okresny urad. Tam len odbocim doprava, prejdem cez chodbu a ocitnem sa opat pri tych istych straznikoch...lenze uz som dnu a tym padom ma nekontroluju. Nasa kancelaria sa totiz nachadza hned za rohom vratnice a tak akokolvek vojdem, stale musim prejst okolo uniformovanych mladikov. Nuz, zvlastny system...ale paci sa mi :-). Co uz...mozno, ze ti pani su tam fakt len na paradu :-). Vlastne nie, este maju jednu funkciu co som si vsimla...reguluju parkovanie na parkovisku a strazia, aby sa cez zavory nepresmykol nejaky tu nezamestnany...a potom piskaju a kricia. Co kricia, to este nerozumiem...hlavne, ze sa nenudia.
Viac fotiek z kancelarie najdete tu.
- Diseminacia aktualnych informacii z EU urovne na lokalnej urovni
- Spristupnenie informacii o moznostiach financovania prostrednictvom programov a fondov EU pre obce a mesta v kraji a okrese
- Pomoc pri ziadostiach o financnu podporu/grant z EU programov a fondov.
Nuz a mojou hlavnou ulohou je najma bod c. 3. Teda mojou cielom je napisat zopar projektov pre miestne radnice a pomoct tak regionu Dobrodgea, v ktorom sa Konstanta nachadza. Samozrejme, okrem toho mam viacero inych vedlajsich uloh, ako napr. zopar treningov pre radnice, napisat guide o aplikovani na EU fondy a podobne. Kazdopadne tato staz bude pre mna velkym prinosom a tesim sa, ze sa mi ju podarilo najst a ze som tu. O dva mesiace Vam potom napisem, co sa mi podarilo...
obr.: oddelenie Europskej integracie spolu so svojou Slovenskou posilou (teda mnou).
Pracujem v celkom prijemnom kolektive. Nase oddelenie Europskej integracie pozostava z spolu zo 6-ich ludi, v ratane mna. Ja so sefkou, Elenou, sedim v jej kancelarii, takze sme trosku separovany. Nie ze by mi to vadilo, prave naopak...ona (okrem kolegu - jedineho chlapa na oddeleni) je jedina, ktora sa nezdraha rozpravat po anglicky. Je velmi mila a v kancli sa vieme aj celkom slusne zabavit a zavtipkovat. Ostatni kolegovia sedia v kancelarii na opacnej strane chodby. S kazdym z nich sa viem celkom slusne porozpravat po anglicky. Avsak akonahle sme vsetci spolu, tu neplati pravidlo, ze v pritomnosti zahranicneho cloveka sa rozprava po anglicky. Tu plati pravidlo, ze po anglicky sa rozprava len SO zahranicnym (teda so mnou). Takze akonahle je vseobecna diskusia (ako napriklad raz na posedeni u nas v kancelarii pri prilezitosti kolegovych narodenin), panuje tu vylucne rumuncina. Ked ma to prestane bavit ...alebo ked dojdu pistacie, pripadne ine obcestvenie :-)...na demonstraciu si presadnem za moj pocitac. Na jednej strane kolegov chapem, ze sa chcu zabavit v svojom jazyku, na druhej strane som zvyknuta na AIESEC styl - a teda ak sa v spolocnosti nachadza nieSlovak, automaticky cela konverzacia je vedena v anglictine. Nuz...aspon mam viac sancu pochytit nieco z miestneho jazyka. Ale spat k praci. Moja (teda sefkina) kancelaria sice nie je nobl zariadena, zato je drevena a teda velmi utulna a mne sa v nej velmi prijemne pracuje. Dokonca mame so sefkou vlastne WC a kuchynku. Samotna budova, kde sa nachadzame nesluzi len pre Prefekturu, ale pre dalsie 2 okresne institucie. Budova je situovana na okraji archeologickeho parku v meste hned medzi historickym a obchodnym centrom mesta. Takze som vlastne v centre diania, v centre mesta. Zaroven prechadza mensimi vylepseniami - v tomto obdobi nam totiz vsade menia dvere. Hmm, aspon to bude vyzerat trosku reprezentativnejsie a budem mat aj vlastny kluc od kancelarie.
Zaujimave na mojom prichadzani do prace je prave vstup do budovy. Kedze budova je osidlena troma roznymi instituciami, logicky ma aj 3 halvne vchody - kazdy z inej strany budovy. Avsak chodby su medzi sebou z vacsej casti prepojene. Ked sa rozhodnem vojst priamo vchodom na Prefekturu, ocitnem sa zoci-voci dvom uniformovanym mladikom, ktori ma nemozu pustit dalej (napriek tomu, ze tam pracujem - asi preto,ze som cudzinec), kym ma nevyzdvihne na brane bud sefka, alebo niekto z kolegov. Po niekolkych dnoch ma to prestalo takto bavit a tak som zacala vchadzat vchodom pre verejnost, ktory zaroven sluzi aj ako hlavny vchod pre okresny urad. Tam len odbocim doprava, prejdem cez chodbu a ocitnem sa opat pri tych istych straznikoch...lenze uz som dnu a tym padom ma nekontroluju. Nasa kancelaria sa totiz nachadza hned za rohom vratnice a tak akokolvek vojdem, stale musim prejst okolo uniformovanych mladikov. Nuz, zvlastny system...ale paci sa mi :-). Co uz...mozno, ze ti pani su tam fakt len na paradu :-). Vlastne nie, este maju jednu funkciu co som si vsimla...reguluju parkovanie na parkovisku a strazia, aby sa cez zavory nepresmykol nejaky tu nezamestnany...a potom piskaju a kricia. Co kricia, to este nerozumiem...hlavne, ze sa nenudia.
Viac fotiek z kancelarie najdete tu.
Rumunské zápisky / 4. Taký obyčajný deň
Ani som sa nenazdala a uz som v tejto krajine, zvanej Rumunsko 2 tyzdne. Ono to vlastne nie je az tak vela....ale ked si uvedomim, ze este raz tolko a budem v polovici mojej staze... Nie ze by sa mi to kratilo, prave naopak, prave sa to rozbieha. Tak som sa rozhodla opisat taky moj obycajny, zatial nudny den, ktory vyzera viacmenej tak isto ako ten den predtym...a pravdpodobne aj ten nasledujuci.
Rano sa zobudzam o 7.00 (miestneho casu :-)), kym sa vytrepem z postele...tak 7:45 si zacnem chystat ranajky, uvarim si kavicku a cajik. o 8.30 odchadzam z domu. Zastavku mam hned oproti vchodovej brane do bytovky, takze vela kazdodenneho chodenia mi tu nehrozi. O 9.00 (plus - minus, zavisi od dopravy) pridem do prace. Pracujem, pracujem....potom sa tak len chvilku tvarim...a potom ideme s kolegami na obed no miestneho bufetu - mimochodom, dost draheho, ked si porovnam ceny v zavodnych jedalnach u nas. V praci koncim o 16:30. Medzitym sa snazim zohnat niekoho, kto ma vecer volno, s kym sa da skocit na kavicku, alebo pivecko....nuz, zatial AIESECari tvrdo pracuju na skuskach, takze sa vacsinou poberiem z prace domov, kde si potom este studujem materialy do prace a pozriem nejaky film... Nuz, to je cely den. Nuda, vsak? Pytate sa...a preco teda nejdem aspon nakupovat, ked su vsade vypredaje? Nuz, odpoved je...a co ja vam viem? Nejak nemam chut bludit sama po obchodoch, obzvlast ked mam vsetko, co zatial potrebujem. Ale zaciatkom februara ma do Konstanty dojst dalsia AIESEC stazistka z Nemecka, tak to uz budem mat hadam partacku na spolocne vecere. Ale nestazujem sa zatial, tieto dva tyzdne mam aspon oddych a klud. A ked mam veelmi velku chut niekam ist, tak sa idem prejst...aj ked, vonku je dost blato, takze ani z prechadzok velke potesenie nie je. Nuz...uz viem preco mi kazdy vravi, ze som mala prist radsej v lete... ale ja na to stale odpoviem:"ved vy sa len nebojte,...Ja sa sem este vratim :-)".
Rano sa zobudzam o 7.00 (miestneho casu :-)), kym sa vytrepem z postele...tak 7:45 si zacnem chystat ranajky, uvarim si kavicku a cajik. o 8.30 odchadzam z domu. Zastavku mam hned oproti vchodovej brane do bytovky, takze vela kazdodenneho chodenia mi tu nehrozi. O 9.00 (plus - minus, zavisi od dopravy) pridem do prace. Pracujem, pracujem....potom sa tak len chvilku tvarim...a potom ideme s kolegami na obed no miestneho bufetu - mimochodom, dost draheho, ked si porovnam ceny v zavodnych jedalnach u nas. V praci koncim o 16:30. Medzitym sa snazim zohnat niekoho, kto ma vecer volno, s kym sa da skocit na kavicku, alebo pivecko....nuz, zatial AIESECari tvrdo pracuju na skuskach, takze sa vacsinou poberiem z prace domov, kde si potom este studujem materialy do prace a pozriem nejaky film... Nuz, to je cely den. Nuda, vsak? Pytate sa...a preco teda nejdem aspon nakupovat, ked su vsade vypredaje? Nuz, odpoved je...a co ja vam viem? Nejak nemam chut bludit sama po obchodoch, obzvlast ked mam vsetko, co zatial potrebujem. Ale zaciatkom februara ma do Konstanty dojst dalsia AIESEC stazistka z Nemecka, tak to uz budem mat hadam partacku na spolocne vecere. Ale nestazujem sa zatial, tieto dva tyzdne mam aspon oddych a klud. A ked mam veelmi velku chut niekam ist, tak sa idem prejst...aj ked, vonku je dost blato, takze ani z prechadzok velke potesenie nie je. Nuz...uz viem preco mi kazdy vravi, ze som mala prist radsej v lete... ale ja na to stale odpoviem:"ved vy sa len nebojte,...Ja sa sem este vratim :-)".
utorok, januára 15, 2008
Rumunske zapisky / 3. Biela belsia, krajina cistejsia
Asi tyzden pred mojim prichodom sa Rumunskom prehnala mensia snehova kalamita, co teda riadne ovplyvnuje moje prve dojmy. Uz v Bukuresti, ked sme kvoli hmle museli pristat na druhom letisku mi bolo jasne, ze asi si chvilku pockam kym sa budem moct pozriet na Rumunsko. A veru, mala som pravdu. Som tu uz stvrty den a nevidela som nic. Nie ze by som nikde nechodila, ale je tu pernamentna hmla. Este aj cesta vlakom do Constanty bola neprekonatelne nudna...chvalabohu, ze som bola riadne unavena. Totiz pri pohlade von oknom sa naskytal sice krasny, ale nudny pohlad vsadepritomnej snehovej belosti. Ako keby sa Rumunskom prevalila vlna Vanishu (alebo Persilu, ci Tixu). Vsetko bolo od hlavy po paty zahalene v snehu. Kazdy konarik bol obaleny aspon 2cm vrstvou periny. Krasny pohlad.
Teraz, s niekolkodnovym odstupom to uz nie je take pekne. Hmla sice ostala (takze doteraz nemam z mesta ani jednu fotku), ale sneh sa zacal topit. Takze aj ked sa vyberiem niekam, jediny smer, kam sa mozem pozerat je ... pod nohy. Spinave mlaky totiz striedaju stale neroztopeny klzky lad a tak je teda co robit, aby som presla ulicou.
Samotne mesto na mna zatial nezaposobilo. Ako aj vravia miestni, asi som radsej mala prist v lete.... Nuz, este mam cas sa o tom presvedcit. Spinave ulice, otrasne cesty, smutne stare budovy.... to je vsetko, co zatial o tomto meste viem. Avsak kazdu chvilu sa chystam zahryznut do spoznavania, takze verim v zlepsenie mojich dojmov. Zatial asi jedina vec, ktora ma prekvapila negativne (vsetko ostatne som totiz cakala) je velke mnozstvo tulavych psov. Su proste vsade. Majitelia obchodov im pred vchod davaju kartony, aby sa aspon na chvilu mali kde zlozit. Nuz, kazda krajina ma svoje specifika...
Teraz, s niekolkodnovym odstupom to uz nie je take pekne. Hmla sice ostala (takze doteraz nemam z mesta ani jednu fotku), ale sneh sa zacal topit. Takze aj ked sa vyberiem niekam, jediny smer, kam sa mozem pozerat je ... pod nohy. Spinave mlaky totiz striedaju stale neroztopeny klzky lad a tak je teda co robit, aby som presla ulicou.
Samotne mesto na mna zatial nezaposobilo. Ako aj vravia miestni, asi som radsej mala prist v lete.... Nuz, este mam cas sa o tom presvedcit. Spinave ulice, otrasne cesty, smutne stare budovy.... to je vsetko, co zatial o tomto meste viem. Avsak kazdu chvilu sa chystam zahryznut do spoznavania, takze verim v zlepsenie mojich dojmov. Zatial asi jedina vec, ktora ma prekvapila negativne (vsetko ostatne som totiz cakala) je velke mnozstvo tulavych psov. Su proste vsade. Majitelia obchodov im pred vchod davaju kartony, aby sa aspon na chvilu mali kde zlozit. Nuz, kazda krajina ma svoje specifika...
Rumunske zapisky / 2. Ako byvam
Mam prenajatu izbu v byte u jednej starsej pani (jej meno je Tori). Vlastne pani teraz byva v obyvacke, ktora je od zvysku izby oddelena len pultom. Ja byvam v nadhernej modrej spalni s bielym nabytkom a s postelou ako letisko. Nadhera. Teta Tori nevie po anglicky, takze sa dorozumievame rukami nohami a vselijak inak, ale rozumieme si. Tori ma vraj 45 rokov a predpokladam, ze je na invalidnom dochodku, preto jej kazda korunka navyse padne vhod. Je to velka zena (myslim to doslova) s velkym srdcom, je velmi mila a uzasne vari. Ked nieco navari, ponukne ma a na oplatku, ked varim ja, navarim pre dvoch. Samotny byt nie je priamo v centre. Je asi 20 minut autobusom od centra. Avsak autobusovu zastavku mam priamo pred vchodom a autobus c. 5 ma odvezie priamo do centra a do prace. Po ceste mam 3 velke nakupne strediska, takze sa tesim, az si najdem cas na nakupy. Zatial som mala problem s ubytovanim len 1 krat. Konkretne druhu noc (ostala som s aiesecarmi dlhsie v meste na pivo a tak som nestihla posledny autobus) som prisla asi o 3 rano. Bohuzial, v ten den menili zamok na brane, teda moj kluc nepasoval a tak som sa nevedela dostat dnu. Zvonceky nie su na meno, ale treba vytukat cislo bytu (ktore som vtedy samozrejme nevedela), a tak som isla spat k Ervinovi (AIESECar, ktory ma bol odprevadit), ktory ma prazdny byt po starych rodicoch. Rano som sla na byt a dospala som prebdenu noc :-)). Teraz sa to vsak uz nemoze stat, teta Tori mi totiz dala kod ktorym sa odomyka brana...A tak sa tesim na nase dalsie spolunazivanie
Viac fotiek z mojho docasneho byvania mozete najst tu.
Rumunske zapisky / 1. Cesta
Zaciatok roka 2008 mi "vysiel" viacmenej cestovne. 14.januara sa mi totiz zacala dvojmesacna staz na prefekture v Rumunskom meste Constanta, ktoru som si nasla prostrednictvom studentskej organizacie AIESEC, kde som pocas studia posobila.
Ale zacnem pekne od zaciatku. Aby som sa pred nastupom do prace zzila s prostredim, rozhodla som sa prist do tohto primorskeho mesta v piatok vecer, teda 3 dni pred zaciatkom staze. Cesta bola mierne komplikovana:
Kosice - Bratislava / lietadlo v stvrtok vecer
Bratislava - Vieden / auto v stvrtok vecer
Vieden - Bukurest / lietadlo v piatok rano
Bukurest - Constanta / vlak v piatok poobede
Do Constanty som dorazila v piatok o siedmej vecer, teda presne 24 hodin po tom, ako som opustila byt v Kosiciach. Mimochodom, pre odporucanie, ak by nahodou niekto z Vas cestoval z Bukuresti do Constanty, nikdy nechodte vlakom. Cesta totiz trva 5 hodin, pricom tieto mesta su od seba vzdialene len 225 km. Ale vzhladom na miestne pocasie som volila tuto alternativu....aspon som sa po ceste trosku vyspala. Totiz na stanici v Constante ma cakalo nadherne prekvapenie. AIESECari v pocte asi 20 kusov, s obrovskou AIESEC vlajkou a s chlebom a solou.... Nuz, co Vam poviem. V tom momente som sa citila ako superstar. Ludia okolo mna sa zacali hemzit, predstavovat sa jeden za druhym, ako keby som mala sancu niekoho si zapamatat.... Nuz, nemala som a tak doteraz zatial len tapam v ich menach. Po krasnom zvitani ma zaniesli na miesto, kde budem pocas staze byvat, dali sme si este varene vinko a nechali ma spat... Prichod som mala uspesne za sebou... huraa do spoznavania krajiny.
Ale zacnem pekne od zaciatku. Aby som sa pred nastupom do prace zzila s prostredim, rozhodla som sa prist do tohto primorskeho mesta v piatok vecer, teda 3 dni pred zaciatkom staze. Cesta bola mierne komplikovana:
Kosice - Bratislava / lietadlo v stvrtok vecer
Bratislava - Vieden / auto v stvrtok vecer
Vieden - Bukurest / lietadlo v piatok rano
Bukurest - Constanta / vlak v piatok poobede
Do Constanty som dorazila v piatok o siedmej vecer, teda presne 24 hodin po tom, ako som opustila byt v Kosiciach. Mimochodom, pre odporucanie, ak by nahodou niekto z Vas cestoval z Bukuresti do Constanty, nikdy nechodte vlakom. Cesta totiz trva 5 hodin, pricom tieto mesta su od seba vzdialene len 225 km. Ale vzhladom na miestne pocasie som volila tuto alternativu....aspon som sa po ceste trosku vyspala. Totiz na stanici v Constante ma cakalo nadherne prekvapenie. AIESECari v pocte asi 20 kusov, s obrovskou AIESEC vlajkou a s chlebom a solou.... Nuz, co Vam poviem. V tom momente som sa citila ako superstar. Ludia okolo mna sa zacali hemzit, predstavovat sa jeden za druhym, ako keby som mala sancu niekoho si zapamatat.... Nuz, nemala som a tak doteraz zatial len tapam v ich menach. Po krasnom zvitani ma zaniesli na miesto, kde budem pocas staze byvat, dali sme si este varene vinko a nechali ma spat... Prichod som mala uspesne za sebou... huraa do spoznavania krajiny.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)